- Dátum: 03.12.2024
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 104.72 MB
Večerné reflexie: Čo vojenská služba generálovi Svobodovi dala a čo mu vzala
ROZHLAS | Dátum: 03.12.2024 | Zdroj: Rádio Regina | Strana: 1 | Prevádzkovateľ: Slovenský rozhlas | Relácia: 21:05 Večerné reflexie
Miroslav Minár, moderátor
Generálporučík Ľubomír Svoboda bol počas svojej bohatej 48-ročnej službe vlasti generálom studenej vojny. S uniformou sa lúči v časoch, keď opäť hrozí návrat nielen studenej vojny, ale najmä na Ukrajine a Blízkom východe prešla táto vojna do horúcej fázy. Čo vojenská služba gen. Svobodovi dala a čo mu vzala, nechcel počas nej hodiť flintu do žita a čo želá ozbrojeným silám do ďalšieho obdobia? Aj na to sa ho dnes večer bude pýtať Miroslav Minár.
Píše sa rok 1976. Vy, pán generál, vtedy ste mali 14 rokov a rozhodli ste sa pre štúdium na vojenskom gymnáziu, vtedy Vojenské gymnázium Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Čo vás k tomu viedlo?
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Štrnásťročný chlapec, ešte nevyzretá osobnosť, láka ho nejaké dobrodružstvo. No a mal som starších kamarátov, spolužiakov, ktorí rok predtým odišli na vojenské školy, niektorí odborné, na vojenské gymnázium takisto. Moji rodičia mali pre mňa plán, že budem študovať na Elektrotechnickej priemyslovke na Starej Turej, kde som vyrastal, ale z nejakého dôvodu som sa rozhodol, že pôjdem za nejakým tým dobrodružstvom, tak som si dal žiadosť Vojenské gymnázium do Banskej Bystrice, urobil som prijímacie skúšky, prišlo mi, že som prijatý, tak som v auguste 1986 opustil domov a obliekol som sa do uniformy.
Miroslav Minár, moderátor
Čo na to rodičia teda, v konečnom dôsledku akceptovali vaše rozhodnutie?
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Rodičia, samozrejme, to považovali za taký pubertálny výstrelok a mysleli si, že keď to uvidím o čo tam ide, tak že sa zase zbalím a pekne pokorne sa vrátim domov a držali mi teda ešte miesto na tej priemyslovke minimálne pol roka. No ale ja zase som si povedal, nie že by som bol šťastný, že som sa tam ocitol, lebo nie všetko bolo také, jak som si predstavoval. Samozrejme, tie podmienky boli dosť kruté, keď si zoberiete, že na internáte, v starom internáte pod pamätníkom, kde je dneska spoločné operačné veliteľstvo, v malej izbe nás bolo 10, na poschodových posteliach, jeden stôl a pár skriniek a veľké skrine boli na chodbe, takže tie podmienky boli skutočne také sparťanské. No, ale ja som si zase povedal, už keď som sa na to dal, tak nepovolím a vydržal som.
Miroslav Minár, moderátor
Aký bol ten režim v tom vojenskom gymnáziu, lebo už je málo pamätníkov, ktorí si pamätajú, mladá generácia ani netuší, že takéto niečo kedysi v Československu existovalo a vlastne vojenské gymnáziá vyprodukovali významné osobnosti vojenstva, vy ste žiarivým príkladom, ako zástupca náčelníka Generálneho štábu, takže priblížme tie sparťanské podmienky.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Máte pravdu, že vojenské gymnázia vyprodukovali veľa dôstojníkov v generálskych hodnostiach, aj dneska ešte mnohí slúžia, môj šéf, pán generál Zmeko, náčelník Generálneho štábu je jeden zo žiarivých príkladov. Tie podmienky boli veľmi blízke základnej vojenskej službe. Pamätám si, keď sme vystúpili z toho o špeciálneho vlaku v Bystrici, prišli sme do tej budovy, v rade, dali nám papierové mechy, kde sme vyzliekli civilné ošatenie, a potom v rade s napriahnutými rukami sme išli po chodbe. Tam ti hodili teda uniformu a všetky tie, kanady, všetky tie výstrojné súčiastky, spoza tej kopy ťa nebolo ani vidieť. Odovzdali sme občianske preukazy, dostali sme knižky, vychádzkové knižky, režim. Akurát teda rozdiel bol v tom, že prebiehala výuka tak, ako na civilnom gymnáziu, to vojenské gymnázium bolo humanitný smer, takže okrem pár hodín týždenne nejakej vojenskej výchovy, to bolo úplne identické, ako ktorékoľvek iné gymnázium na Slovensku. A, mimochodom, čo sa týka tej študijnej časti, tá bola veľmi kvalitná aj z hľadiska profesorského zboru, boli tam mladí ľudia, učili nás aj absolventi vysokých škôl, ktorí vtedy slúžili po vysokej škole, rok na vysokej škole mali katedru vojenskej prípravy, a potom rok slúžili ako základnú vojenskú službu. Ten ostatný život, samozrejme, keď sme sa vrátili z tej školy, organizované samoštúdium, režim, rajóny a všetko to, čo starší chlapi poznajú teda z tej základnej vojenskej služby. Tak v sobotu doobeda ešte tiež nejaký hospodársky deň, a potom už poobede nejaké tie vychádzky a v nedeľu vychádzky do mesta, osobné voľno a takto to išlo. Domov raz za čas na tzv. opušťák a všetky tie náležitosti.
Miroslav Minár, moderátor
S generálporučíkom Ľubomírom Svobodom sme sa rozprávali o jeho začiatkoch vojenskej kariéry. Už počas toho štúdia vo Vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici ste jedným očkom pozerali po modrej uniforme?
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Viete čo, paradoxne ani veľmi nie. Mám doma jednu fotografiu, kde som bol asi trojročný odfotený v ateliéri s lietadielkom Il-14 s modelom. Ja som si myslel, že zdravotne na to asi nemám, lebo tie vstupné zdravotné prvky boli mimoriadne náročné. Bola tam možnosť dokonca, niektorí moji spolužiaci chodili na letisko Očová, najprv skákali s padákom, potom začali bezmotorové lietanie, počas štúdia mali to hobby, ale ja som, stále som sa tak nejak podceňoval. V treťom ročníku nás zobrali na exkurziu do Vyškova, vo Vyškove sa vychovávali tí špecialisti pozemného vojska, obrovský komplex už vtedy vybudovaný. To som si povedal a veľa mojich spolužiakov vtedy si povedalo, že toto asi nie je to pravé orechové. Ale keďže ja som mal dobre známky z matematiky, z fyziky, nerobilo mi to problém, chodil som na matematické olympiády, tak som si povedal, že v Liptovskom Mikuláši vtedy bola automatizácia velenia, začínali teda automatické systémy, prichádzali počítače, PVO bolo, tak že tam som sa tak asi videl a som teda počítal s tým, že dám si prihlášku do toho Liptovského Mikuláša. Potom, vo štvrtom ročníku sa zrazu otvorili dvere, že tie Košice brali z gymnázia viac ľudí než roky predtým.
Miroslav Minár, moderátor
Vojenská letecká akadémia v Košiciach.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Áno. Samozrejme, ten záujem bol pomerne veľký, tak sa robili také skupiny okolo 15 ľudí, ktoré vyrazili na tri dni do Ústavu leteckého zdravotníctva do Prahy. No a vždycky z tej skupiny 15 ľudí jeden, dvaja prešli. No a, paradoxne, traja sme išli a traja sme prešli. Náš ročník a ročník po nás otvorili tri roky dopravné triedy, takže bez problému ma tam zaradili a v lete 80 som nabehol do Košíc.
Miroslav Minár, moderátor
Po absolvovaní, samozrejme, tejto akadémie, tejto vysokej školy prišlo už k tomu praktickému životu vojenskému. 27 rokov ste mali, keď ste sa stali kapitánom dopravného lietadla, to bolo také výnimočné obdobie.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
No a ja som nastúpil v 84 roku po ukončení školy do 10. leteckej armády, vtedy k dopravnému pluku do Mošnova na Moravu. Vtedy prišli 410-ky úplne nové, k východu ešte prišli 26-ky tomu pluku, no a tak začal sa výcvik a v podstate veľmi skoro sa niektorí z nás postupne stávali teda velitelia osádok, kapitán lietadla. Ja už si presne nepamätám, ale okolo 600 hodín som mal nalietaných. To nebolo bohviečo, pretože, skutočne, ešte človek mal rešpekt k tomu lietaniu, aj k lietadlu samotnému, ale zas na druhej strane boli moji spolužiaci, ktorí trebárs zostali v Košiciach a hneď po škole robili inštruktorov. Skrátka bola taká doba, že pravdepodobne generačná diera a bolo treba dopĺňať mladými poručíkmi a neskôr nadporučíkmi tieto miesta. Ja som v zdraví prežil, skutočne som mal veľký rešpekt, bol som si vedomý toho, že nie som nejaký vylietaný, tie skúsenosti, tie nemáte, môžete byť pripravený teoreticky, všetko, ale tie praktické skúsenosti získate len v tej skutočnej praxi v tom lietadle. Ale pomerne rýchlo sme napredovali, bola to dobrá škola života.
Miroslav Minár, moderátor
Určite tieto skúsenosti, ktoré ste nadobudli v Mošnove a prvé kontakty s dopravnými lietadlami L-410 vás potom priviedli na Slovensko. Vy ste sa v roku 1989 stali učiteľom v leteckom školskom pluku v Piešťanoch, práve učiteľom L-410.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Keďže som od Piešťan, samozrejme, že som mal prirodzenú snahu sa dostať do tých Piešťan, takže od prvého roku na tej Morave som si dával žiadosti. Vtedy systém fungoval tak, že do konca februára sa dávala žiadosť o premiestnenie a v októbri sa človek dozvedel, či sa mu vyhovie alebo nevyhovie, tak ja som sa každý október dozvedel, že nie. Rástli mi dve deti a ja som mal trošku problém s tým, nie, že by mi na Morave bolo zle, keďže aj s manželkou sme Slováci, tak nejak stále som rozmýšľal, že keď mi tie deti začnú chodiť do školy a začnú hovoriť v českom jazyku, samozrejme, prirodzene, dosť dobre mi nebolo jasné, že ako teda tu budeme fungovať, lebo oni budú chodiť do školy, budú sa učiť v češtine, ja im nebudem môcť poradiť, pomôcť, no tak som tvrdošijne žiadal a nakoniec sa mi to po určitých, poviem na rovinu, peripetiách, podarilo až v tom roku 89.
Miroslav Minár, moderátor
Dnešnou reláciou vás sprevádza Miroslav Minár, mojim hosťom je už bývalý zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generálporučík vo výslužbe Ľubomír Svoboda. So 48-ročnou kariérou profesionálneho vojaka sa rozlúčil k 1. decembru. Čo mu služba vlasti dala a čo vzala? Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac.Môj dnešný hosť, generálporučík vo výslužbe Ľubomír Svoboda hovorí, že bol generálom studenej vojny. Než sa ale tým generálom stal, musel prejsť dlhú cestu. Práve rok 1989, novembrové udalosti, ktoré sme si pripomenuli prednedávnom, spôsobili aj to, že sa vám otvorila cesta v ďalšej kariére, ale aj k štúdiu v zahraničí. A to by sme mohli teraz poslucháčom Rádia Regina priblížiť, vlastne tú vašu anabázu.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Ja som prišiel do Piešťan v auguste, 28. augusta 89, a potom, samozrejme, na jeseň došlo k tým spoločenským zmenám. Nikto vtedy nevedel, ako sa to bude ďalej vyvíjať, samozrejme. Prvý veľký plus bolo, že odišli od tých útvarov tí ľudia, čo tam vždycky boli v civile, s autom s civilnou značkou, to bola VKR, vojenská kontrarozviedka, ktorí vlastne mali na starosti nejakú spravodajskú ochranu, ale hlavne ich starosť bola špehovať nás. Potom odišli politickí pracovníci. Bol tam predseda strany, ktorý bol náš veliteľ, títo ľudia niektorí boli fajn, niektorí boli, to preháňali, hlavne tí profesionáli a mne vadilo, že sa trošku montoval aj do súkromného života. Ako perličku si spomínam na jedného starého politruka ešte na tom Mošnove, ten mal takú průpovídku - jo, soudruzi, kdy by se tady na tom letišti nelítalo, kolik práce by se tu dalo udělat. To si dodnes na to spomínam, lebo ich práca bola, skutočne, všelijaké tie školenia, VUML a ja neviem čo všetko. Takže toto zmizlo, tak sa nám nejakým spôsobom uľavilo. Druhý veľký prínos, ale ktorý teda trvalo, než sa dostal do života bolo, že v zákone bolo stanovené, že armáda alebo ozbrojené sily, armáda, vojaci ako takí, sú apolitickí. Nebolo to tak rýchlo, lebo než sa to nejakým spôsobom vyčistilo, než si tu ľudia zvykli a dlho potom vznikli všelijaké politické strany, niektorí ľudia si hľadali cez tú politickú stranu, tak jak predtým cez stranu s veľkým S, si hľadali tú cestičku, jak sa niekam dostať. Dneska už môže povedať, že vážim si to a tvrdím, že to treba zachovať, že tie ozbrojené sily musia byť apolitické, musia stáť mimo toho politického systému, nezapájať sa a rešpektovať teda demokratickú voľbu toho národa. Samozrejme, každý z nás, sme dospelí ľudia, máme nejaký názor, ale v práci, a to je podľa mňa veľké, obrovské plus, a málokto už dneska z mladých kolegov si to uvedomuje, lebo ja si hovorím, ja som už veterán studenej vojny, pretože v tom 89-om už som bol kapitán a toto bol pre mňa, čo sa týka toho profesionálneho života, veľký prínos. Samozrejme, potom všetky tie politické zmeny v spoločnosti a tak, ako ja to hodnotím kladne.
Miroslav Minár, moderátor
Poďme k tomu zahraničiu, teda, to sme dlžní poslucháčom.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
V podstate sa nám otvorili naplno dvere až po 93-om, to poviem úprimne. Pretože predsa len, my, čo sme slúžili na Slovensku, neboli sme v tom centre federálneho diania, takže ani nejaké školy alebo len pár jednotlivcov sa dostávalo, ale po tom 93-om zrazu prišli aj väčšie lietadlá na Slovensko, mali sme Tupolev 154-ku v Bratislave vojenskú, mali sme dvanástku štvormotorovú, dve 26-ty Antonov, dve 24-ky Jak-40, tie 410-ky. A začali sme lietať do zahraničia, čo bol teda veľký rozdiel. Môj prvý zahraničný let bol do Paríža so 410-kou, tak aj keď som už vtedy bol pomerne slušne jazykovo vybavený, stále som bol v strese, nás nemal nejak extrakt kto učiť, takže sme všetci boli takí nejakí samouci, ale postupne sme získavali istotu a v tých nasledujúcich rokoch som polietal celú Európu. Boli to dobré roky a to bolo fajn. Teraz k tým školám, vtedy málokto vedel po anglicky. Paradoxne, na tom vojenskom gymnáziu, prvé tri čaty z nášho ročníka mali angličtinu, druhé francúzštinu. Ruština bola samozrejme, to mali všetci, takže tam som chytil nejaké základy. Čo bolo podstatné, že vždycky, keď ste leteli s tou delegáciou, tak ste mali 2-3 dni niekde voľno, takže ste mali možnosť si precvičiť aj v praxi. Niekde s kolegom z Francúzska, z Nemecka v nejakom office, v klube, pri nejakom poháriku ste potom zrazu zistili, jak ti to dobre ide. Takže v 94-om prišla ponuka na kurz bezpečnosti lietania v Kanade dva týždne. Ale veľká vec, to som si myslel, že ježišikriste, ja idem do Kanady, o tom sa mi nesnívalo, že niečo také sa stane. Rok na to potom ďalší pokračovací, ten bol v Paríži tri týždne, tiež bezpečnosť lietania, lebo som sa vtedy profiloval do tej oblasti a myslel som si, že tam nájdem nejakú svoju budúcnosť. A zrazu potom v 95-om prišla ponuka na Royal Air Force do Veľkej Británie. Tak som sa prihlásil do nejakého konkurzu, poslali ma do Bratislavy na British Council na jazykové preskúšanie. To bola skúška keď niekto chcel študovať v Anglicku nejakú univerzitu, tak musel mať tento certifikát. Ja som ho spravil, no a vyrazil som aj s celou rodinou na rok do Anglicka. To ako bola úžasná skúsenosť pre mňa. Ja, aj keď som vtedy tvrdil, že ja som neplánoval byť pilotom, ale zase som mal naštudované, knižky som si kupoval, čítal som o RAF pilotoch, čítal som Kožedubov životopis, Pokryškinov životopis, ako ma to letectvo zaujímalo, ale vždy som si myslel, že na to nemám, hej, že nie som dosť dobrý. A potom vlastne, v tom Anglicku, vtedy to ešte mali Angličania oddelené služby, mali Nevis a Collage Air Force Army a bolo to v historických budovách a ste boli v tom prostredí, obrovské knižnice, kde bolo materiálu. A takisto pre rodiny, deti chodili do anglickej školy, vtedy, za ten rok sme možno tam stretli nejakých dvoch chlapcov, to nebolo, že polka Anglicka bola Poliakov, Slovákov, Čechov, vtedy to bola ešte stále, sme tam boli za exotov. A ja som bol úplný exot, lebo nikto iný z východnej Európy v tej škole nebol. Ja som nikdy nepovedal, že nikde nejdem, lebo vzdelanie vám, za prvé, otvorí ten obzor a aj tie možnosti ďalšie.
Miroslav Minár, moderátor
A vždy to bola aj taká určitá výzva.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
No, samozrejme, že nikdy to nebolo jednoduché, človek vždycky išiel do niečoho, čo predtým nemal, neskúsil. Najvyššie vzdelanie som získal v NATO Defense College v Ríme.
Miroslav Minár, moderátor
S bohatou vojenskou kariérou sa po 48-ročnej službe vlasti rozlúčil generálporučík Ľubomír Svoboda. Dnes sa ho aj za vás, Miroslav Minár pýta, čím všetkým si musel prejsť, než sa stal generálom a dotiahol to až na funkciu zástupcu náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Všade, keď sa dalo, na ten dlhší čas som chodil s manželkou, takže stále som mal aj tú podporu od rodiny.
Miroslav Minár, moderátor
A tá je dôležitá, pán generál, pretože bez tejto podpory by bola tá služba asi taká náročnejšia, možnože aj by vás prenasledovali čierne myšlienky, že teda stačilo a idem od toho, ale vy ste zotrvali, ste aj po tom štyridsiatom druhom roku veku, kedy ste prestali lietať.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Je pravda, že som zo zdravotných dôvodov musel prestať s lietaním, tak som si hovoril, no čo, lietať nebudem a niečo ostatné, tak dneska je, v tých ozbrojených silách mi bolo, som sa cítil komfortne stále a prichádzali nové výzvy, lebo začali sa nám otvárať v zahraničí miesta nielen také, že študovať, ale pracovať. No a ja som bol jeden z prvých dôstojníkov, ktorý vyrazil na veliteľstvo NATO do SHAPE, ešte ako partnerský dôstojník, čiže ako dôstojník z nečlenskej krajiny, kde som dva roky pracoval. A absolútne som nevedel, do čoho idem, nikto mi nebol schopný povedať, lebo nikto tam nebol. Mal som Peugeot 405, do zadného kufra som si dal paplóny, ja som absolútne nevedel, kde budem bývať, ako to tam funguje, kto sa o mňa postará. Dneska, keď niekoho posielame, tak všade je nejaká support jednotka, jeden, dvaja ľudia, ktorí sú tam, vedia, prenajmú ti dom, prenajmú ti nábytok, postarajú sa o všetko. Ja som nemal absolútne žiadnu skúsenosť, nikto nemal, takže som takto skočil do vody a plával som.
Miroslav Minár, moderátor
Keď vás tak počúvam a dávam si do súvislosti tie týždne, mesiace, roky, kedy ste pôsobili v zahraničí, tak vlastne vy, pán generál, aj spĺňate podmienky na priznanie štatútu vojnového veterána.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Je pravda, že aj v Afganistane som bol párkrát služobne, pretože keď som bol v Brunssume, bol som ako šéf ženistov, paradoxne, na severnom krídle NATO, tak keď som prichádzal, tak nám patrilo, teraz nechcem kecať, či bolo 150 alebo okolo 200 základní väčších, menších NATO bolo v Afganistane, keď som odchádzal, bolo už iba tých päť hlavných a ja som bol predseda pracovnej skupiny, ktorá zabezpečovalo to rušenie všetkých, čiže materiál, prevody, kto si čo zoberie domov, čo tam ostane, čo sa dá Afgancom a tam boli určité pravidlá, takže som pravidelne chodil do Afganistanu. Každá tá práca, v ktorej som bol, teda bola svojím spôsobom zaujímavá, v tom Brunssume som zažil ten rok 2014, kedy vlastne sme zažili ten šok správania sa Ruska, NATO zrazu zistilo, že už to nie je partner, že sa začína správať nejak čudne. Východné krajiny novoprijaté od Baltu po Rumunsko zistili, že síce sú členovia, ale nemajú žiadne obranné plány, čiže bolo také zobudenie, celé to myslenie strategické z toho expedičného sa vrátilo naspäť na tú obranu toho vlastného územia.
Miroslav Minár, moderátor
Znovu sa ešte vrátim k tej rodinnej podpore, pretože nebyť tejto podpory, tak tu dnes nesedíme a nerozprávame sa.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Ja som sa ženil tesne pred skončením vysokej školy, potom, samozrejme, jedno dieťa, druhé dieťa. Všade, kde sa dalo, bola manželka so mnou, zo začiatku aj deti, tie potom vyrástli, takže aj v tom zahraničí, všade to absolvovala so mnou. Tým pádom by sa dalo povedať, že obetovala svoju kariéru alebo nejakým iným, nakoniec už tak viac-menej rezignovala alebo sme rezignovali, lebo sa nedalo furt nastupovať a vystupovať, lebo ja som sa furt niekde posúval každé 2-3 roky. Ale neľutujem to, aj na Slovensku, keď som išiel do Zvolena, a potom sa tam znova vrátil, tak nebýval som na slobodárke, vždycky sme si tam zabezpečili vlastne bývanie a žili sme ako rodina celý čas.
Miroslav Minár, moderátor
Počas bohatej vojenskej kariéry bol generálporučík vo výslužbe Ľubomír Svoboda pri zlomových udalostiach našich ozbrojených síl. Jedna však natrvalo zostane vrytá v jeho pamäti - obstarávanie nových stíhacích lietadiel pre flotilu slovenských vzdušných síl.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Bol som v tej dobe veliteľ vzdušných síl a, samozrejme, bola to veľká vec, pretože všetky naše okolité krajiny V4 už dávno mali moderné lietadlá, nám ostali teda od delenia republiky tie MiG-29 . Boli to nádherné lietadlá, samozrejme, boli výkonné, len začali starnúť a bol veľký problém aj s tým, udržať ich vo vzduchu. Tie lietadlá prestávali vyhovovať už ku koncu do nich neboli v podstate ani rakety, nedali sa ani kúpiť, tie staré boli prešlé, bolo čím ďalej menej pilotov. Čím menej pilotov bolo, tým väčší nárok bol na tých zostávajúcich a skrátka, tá struna sa napínala, napínala, napínala, ešte teda raz musela prasknúť. Potom sme všetci zažili to obdobie, kedy ozbrojené sily, dlhé obdobie, žili z tých federálnych prebytkov čo bolo, munície, tankov, diel, čo vás len napadne, to sa všetko rozpredávalo za cenu šrotu. A nakoniec sme zistili, ľudia sa prepúšťali, nakoniec sme zistili, že už nemáme ani materiál, ani ľudí a nejak sme prešvihli, kedy sa to udialo. Takže sme začali zase zháňať ľudí, urobili sme všelijaké chyby aj v tom personálnom manažmente a stále sme čakali na, ja som tomu hovoril, svetlo na konci tunela, že už by som ho rád videl, lebo každý hovoril, že ideme budovať malú, profesionálnu a dobre vycvičenú armádu. No, podarilo sa nám, teda tá profesionálna, to hej, a to malá, ale teda vycvičenú a vyzbrojenú ani náhodou. Tak tento cieľ bol stále nejaký vzdialený. No a potom, teda pred tým rokom 2018 sa nám podarilo v letectve zabezpečiť tie dva Spartany, ktoré, mimochodom, boli kúpené alebo vysúťažené v roku 2008, pokiaľ si dobre pamätám, takže 10 rokov trval ten proces nekonečne. Potom bol podpísaný ten kontrakt na Black Hawky, ktoré prichádzali, už keď som bol veliteľ, to teda bola tiež veľká vec. No a zrazu teda, že už je čas a ideme vymeniť tie MiG-y a budeme kupovať nejaké stíhacie prúdové lietadlá. Politické vedenie oslovilo viacero krajín a nakoniec to skončilo teda v tom finále, že boli dva typy, bol Gripen a lietadlo F-16. Samozrejme, na vzdušných silách sme sa tým veľmi seriózne zaoberali, robili sme analýzy. No, ale ja som bol vlastne vtedy s pánom vtedajším ministrom Gajdošom vo vláde, ja som si myslel, keď idete do vlády, je viac-menej vždycky všetko už rozhodnuté, dopredu odrokované a tak. A tesne pred rokovaním mi pán minister hovorí, no, dúfam, že sa to rozhodne. Ja naňho pozerám, ja hovorím, áno, pán minister, dúfam, že sa to rozhodne. Mne vtedy v podstate, úprimne poviem, viac-menej bolo jedno, ale my sme potrebovali to rozhodnutie, aby sa už niečo udialo, lebo už ďalej držať tie MiG-y sa stávalo neúnosné. Potom ma vnútri, vnútri ma páni ministri, ako sa hovorí, grilovali, teda čo, pán generál a prečo, a za čo, a peniaze. A predseda vlády nechal hlasovať a vláda, jednoznačne nikto nehlasoval proti, odhlasovali, že teda sa obstarajú lietadlá F-16. Trošku to považujem aj za nejaké moje osobné víťazstvo, zadosťučinenie, ale bolo to aj víťazstvo pre všetkých tých ľudí u letectva, ktorí roky, roky v niečo dúfali a nakoniec celý ten kontrakt bol podpísaný. Tento rok prvé dve lietadlá pristáli, ostatné prídu a ja teda v kľude, v kľude môžem odísť.
Miroslav Minár, moderátor
S kľudným svedomím, že, naozaj, v tejto veci sa niečo podarilo, modernizácia napreduje.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Áno, áno.
Miroslav Minár, moderátor
No ale čo zrejme tak trošku stagnuje, tak to je dopĺňanie personálu do ozbrojených síl.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Viete, spoločnosť sa zmenila. Možno tí mladí ľudia nemajú až takú väzbu na tú vlastnú krajinu, oni nemajú dneska problém sa zdvihnúť a odísť aj nastálo alebo niekde sa presťahovať na druhý koniec sveta. Druhá vec je, že keď sme my sprofezionalizovali armádu, stratil sa ten priamy kontakt medzi tým obyvateľstvom a ozbrojenými silami. Lebo kedysi všetci chlapi, čo teda vyhovovali a nevybavili si nejakým spôsobom tu magickú modrú knižku, išli na dva roky, neskôr na rok, potom na pol roka a po rokoch, viete, ako to je pri tom pivku, už si spomínali len na tie dobré veci, lebo vám tie zlé veci sa potlačia a už z toho je len sranda. A tam bolo nejaké to prepojenie medzi teda týmito zložkami, dneska to nie je. My si žijeme tým svojim profesionálnym životom v tých kasárňach, verejnosť ako moc ani netuší, čo sa tam deje, niektorí sú presvedčení, že to je na dve veci. Ale potom, keď im zatopí dom, tak sú veľmi radi, keď sa tam objaví nejaká tatrovka, ktorá ich prevezie a nejakí vojaci, čo im pomôžu, tie veci sa dejú a my sme vždycky medzi, nehovorím, že sme tam prví, lebo nasadenie armády podlieha určitým pravidlám zákonným. Tí, ktorí cítia, že teda, a majú vzťah, majú vzťah možno trošku k zbraniam, aj keď ja som nikdy vzťah k zbraniam až taký veľký nemal, aj napriek tomu som vojak, k technike, k tej vlasti, tak treba to skúsiť. Lebo nebolo to dlhé roky atraktívne aj tak, lebo videli v televízii, viete, 60-ročná vetrieska, staré tatrovky, BVP-čko z roku jedna, dva. Ale dneska prichádza nová technika, a príde a tam to už je úplne iná úroveň a my, my, teraz hovorím ozbrojené sily, my budeme potrebovať tiež iný druh toho vojaka, omnoho vzdelanejšieho. Lebo už aj tá pozemná pásová kolesová technika vnútri je nabitá elektronikou, počítačmi, ten vojak je obložený monitormi a skrátka, tá požiadavka bude omnoho vyššia, ale súčasne aj ten vojak bude drahší. Čiže my keď doňho, ten jeho výcvik a keď doňho budeme investovať, tak budeme mať záujem, aby čo najdlhšie zostal. Možno to nie je až také tragické, lebo ten prísun sprava tých mladých by aj plus, mínus bol, ale my musíme zastaviť také etapovité odchody, ako tento rok, minulý, lebo, lebo dostanem a ten dôchodok mi to urobí, a to je o tom, že toto treba zmeniť.
Miroslav Minár, moderátor
Hovoríte v množnom čísle, my, v ozbrojených silách. My, v ozbrojených silách toto, tamto, hento. Bude aj generálporučík Ľubomír Svoboda, generál vo výsluhe, mať to puto s tými ozbrojenými silami aj po tom 1. decembri?
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
No, pozrite sa, keď máte 48 rokov v tej uniforme v podstate dennodenne, vrátane aj pohotovosti, víkendov, tak si myslím, že to máte tak pod kožou, že toho už sa nedá zbaviť. To, skrátka, to je, je to vaša druhá rodina, máte milión známych, s ktorými ste zdieľali určité etapy toho života u tých útvarov, na tých rôznych veliteľstvách, takže si myslím, že to puto, jak sa hovorí, je celoživotné.
Miroslav Minár, moderátor
Toto vám dala 48-ročná služba vlasti. Čo vám ale vzala?
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Možno tú pubertu medzi 14 a 18 rokom, aj vtedy som nebol zrovna dvakrát disciplinovaný. Študent som bol dobrý, ale tiež tam som si dokázal vytvoriť spústu všelijakých zážitkov, ktoré sa vymykali z tých, povedal by som, vojenských predpisov. Tie časy, keď som lietal, tak to bolo úplne akože úplne super, a potom som aj ten zbytok, väčšinu času som sa motal okolo toho letectva nejakým spôsobom, dokonca teda som robil zástupcu veliteľa a to je extrémne zaujímavá práca. Takže ja toho neľutujem a vôbec nič z toho neľutujem.
Miroslav Minár, moderátor
Na záver, pán generál, čo by ste našim, ale vlastne vašim Ozbrojeným silám Slovenskej republiky do toho ďalšieho obdobia chceli zaželať.
genpor. Ing. Ľubomír Svoboda
Aby pokračovali tie trendy, ktoré sú nastolené, aby sme nakoniec tie moderné ozbrojené sily vybudovali, pretože je to jeden z pilierov štátnosti. Aby vždycky mali tieto ozbrojené sily múdre vedenie, ktoré bude prijímať správne rozhodnutia. Všetkým vojakom želám len to dobré.
Miroslav Minár, moderátor
Nuž, a to výnimočnému vojenskému vyslúžilcovi generálporučíkoví Ľubomírovi Svobodovi želáme aj my, dvaja, Miroslav Minár a od mixážneho pultu Pavol Prelovský. Majte ešte príjemný zvyšok dnešného večera.
