Textový prepis relácie Plná poľná 9. decembra 2022

Plná poľná

[09.12.2022; Regina Západ;&&stred, &východ Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]

PLNÁ POĽNÁ

Miroslav Minár, redaktor:

"Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.

 

 

 Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.

 

* Hrob neznámeho vojaka je symbolom hrdinstva, odvahy a statočnosti tisícok vojakov, ktorí položili svoje životy vo vojnových konfliktoch. Žiaľ, mnohí z nich boli pochovaní bez mena. Rovnako tak ako bojovník legendárneho 1. československého armádneho zboru na Dukle. Jeho telesné pozostatky sú však od pondelka uložené na Rázusovom nábreží v Bratislave. Na mieste, kde už stojí hrob neznámeho vojaka. V reportáži vás na jeho odhalenie pozývame práve dnes. * Zoznámite sa aj s najlepším poddôstojníkom Vojenskej polície.

 

* A keďže sa blíži 30. výročie vzniku Slovenskej republiky a jej armády, s generálporučíkom vo výslužbe Júliusom Humajom si zaspomíname na obdobie, ktoré predchádzalo tejto historickej udalosti."

PLNÁ POĽNÁ

Miroslav Minár:

"Je pondelok, krátko pred 16. hodinou a tu, na Rázusovom nábreží sa už zhromaždili čestní hostia, vojnoví veteráni. Samozrejme velenie ozbrojených síl a o malú chvíľu budeme svedkami toho, ako bude odhalený hrob neznámeho vojaka."

Muž:

"Týmto vám slávnostne odovzdávam pozostatky neznámeho príslušníka 1. československého armádneho zboru."

Miroslav Minár:

"Tomu samotnému aktu predchádza uloženie telesných pozostatkov vojaka 1. československého armádneho zboru, ktoré boli z duklianskeho bojiska prevezené sem, do Bratislavy. Tieto telesné pozostatky budú uložené na čestné miesto pri tomto pamätníku. Privítanie telesných pozostatkov vojaka 1. československého armádneho zboru bolo naozaj dôstojné, pretože tak z košického letiska, ako aj pri privítaní v Bratislave na Letisku generála Milana Rastislava Štefánika asistovala čestná stráž ozbrojených síl. Hrob neznámeho vojaka lemujú bojové zástavy našich vojenských jednotiek, ktoré boli udelené, resp. prepožičané hlavnými veliteľmi, veliteľkou ozbrojených síl, teda prezidentkou a prezidentom Slovenskej republiky. V tejto chvíli jednotky Čestnej stráže Ozbrojených síl Slovenskej republiky vzdávajú poslednú poctu telesným pozostatkom vojaka 1. československého armádneho zboru. Pristupujú k hrobu neznámeho vojaka. Slova sa ujíma generálny duchovný Ústredia Ekumenickej pastoračnej služby, plukovník Viktor Sabo. No a v tejto chvíli už predseda Národnej rady Slovenskej republiky Boris Kollár, predseda Vlády Slovenskej republiky Eduard Heger a minister obrany Jaroslav Naď spoločne odhaľujú hrob neznámeho vojaka. K hrobu neznámeho vojaka pokladajú najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky a samozrejme tak ako to býva vo svete zvykom, mnohé zahraničné delegácie, ktoré navštívia Slovenskú republiku, sa určite zastavia aj tu na Rázusovom nábreží pri hrobe neznámeho vojaka, aby vzdali úctu a česť padlým vojakom Slovenskej republiky. Svoj veniec pokladá minister obrany Slovenskej republiky Jaroslav Naď spolu s ďalšími predstaviteľmi ministerstva a samozrejme náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl, generál Daniel Zmeko. Pochopiteľne, že na tomto pietnom akte nechýbajú aj novodobí vojnoví veteráni, kolega z rozhlasu, podplukovník vo výslužbe Bernard Roštecký. Bernard, ako ty vnímaš po tých rokoch, kedy sme aj spoločne brázdili svet a zúčastňovali sme sa s ministrami pri rôznych pietnych aktoch, kedy sa kládli vence k hrobom neznámeho vojaka, ako teda ty v tejto súvislosti po takmer 30 rokoch vnímaš to, že konečne hrob neznámeho vojaka máme aj na Slovensku?"

Bernard Roštecký, podplukovník vo výslužbe:

"Ja to vnímam tak, že naša Redakcia armádneho vysielania túto myšlienku od začiatku podporovala a samozrejme sa to prejavilo aj v našich reportážach a v našom spravodajstve. Ja to vnímam aj tak, že úsilie všetkých vojakov, aj historikov, konečne došlo do svojho naplnenia a myslím si, že sa o to zaslúžil aj UN Veteran Slovakia a rovnakou mierou ako všetci tí, ktorí po tomto dôstojnom mieste hrobu neznámeho vojaka bojovali za to, pretože je to symbol štátnosti, kde sa poklonia všetky zahraničné návštevy a uctia si aj naše obete vojny."

PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE

Miroslav Minár:

"Od vzniku Slovenskej republiky to bol Klub generálov, ktorý apeloval na všetky autority, aby sa svojou váhou zapojili do ich iniciatívy a podnietili všetkých kompetentných k vybudovaniu hrobu neznámeho vojaka. Podarilo sa to po 28 rokoch. Dojatie pri odhalení hrobu neskrýval generálmajor vo výslužbe Svetozár Naďovič."

Svetozár Naďovič, generálmajor vo výslužbe:

"Osobne som dojatý. Naplnila sa túžba nielen Klubu generálov, ale aj väčšiny statočných Slovákov, že potrebujeme mať miesto, kde si aj my, aj zahraniční hostia môžeme uctiť tých, ktorí bojovali za slobodu nielen slovenského národa, ale pomáhali aj druhým národom v boji za slobodu a spravodlivosť."

Miroslav Minár:

"Historik, doktor Anton Hrnko. Ešte stále pozostalí po obetiach vojnových konfliktov nevedia kde leží ich dedo, otec, brat, syn. Toto je to miesto, kde si môžu prísť uctiť jeho pamiatku."

Anton Hrnko, historik:

"V každom prípade áno a musím povedať teda, že som veľmi potešený, že táto udalosť sa dnes koná, pretože od 94. roku som chodieval od Poncia k Pilátovi a upozorňoval som našich čelných predstaviteľov, že potrebujeme takéto miesto. Niektorí hovorili, že Slovensko je mierová krajina, že vzniklo mierovým spôsobom, že netreba takéto. Ale myslím si, že konečne už je čas, aj za túto republiku viacerí vojaci položili svoje životy, je čas, aby mali takéto miesto všetci tí, ktorí bojovali za Slovensko, za krajiny v ktorých Slováci žili v minulosti, aj dnes."

Miroslav Minár:

"Na slová Antona Hrnka nadviazal v príhovore predseda Národnej rady Slovenskej republiky Boris Kollár."

Boris Kollár, predseda NR:

"Odporcovia myšlienky tvrdili, že Slováci nemajú skutočné vojenské dejiny, že nebojovali v žiadnych vojnách a že Slovenská republika vznikla mierovou cestou a netreba sa jej hlásiť k žiadnym vojenským tradíciám. Musím poďakovať ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi i náčelníkovi generálneho štábu Danielovi Zmekovi, že zaplašili tieto kuvičie hlasy a dokázali myšlienku ustanovenia hrobu neznámeho vojaka dotiahnuť do konca. Ten kto vraví, že Slováci nemajú svoje vojenské dejiny, určite o slovenských dejinách nevie veľa. Nechcem polemizovať o tom, čo patrí či nepatrí do slovenských vojenských dejín, ale som presvedčený, že jedno z najslávnejších období našich národných dejín, vojenských dejín, je obrana Európy a jej hodnôt pred osmanskými Turkami v 16. a 17. storočí. Dnes sa víťazstvami ...národ, ktorého príslušníci v mnohých povstaniach spolu s Turkami tiahli proti cisárskej Viedni, jedinému pevnému bodu európskej obrany proti prenikaniu z Osmanskej ríše. Ale také sú už dejiny. Keď sa o svoj diel neprihlásiš a keď sa neprihlásiš sám, privlastní si tento diel niekto druhý. Dnes povedať, že ustanovením tohto hrobu neznámeho vojaka sa podaril husársky kúsok. Slovné spojenie husársky kúsok je známe v celej Európe. Ide o neobyčajné a neočakávané konanie s výrazným úspechom. Málokto i na Slovensku vie, že toto slovné spojenie je nerozlučne spojené s husármi, ktorí pod vedením maršala slovenského pôvodu Andreja Hadíka počas 7-ročnej vojny v 18. storočí obišli pruské línie a na hanbu Fridricha II. dobyli Berlín. Len málokomu v histórii sa podarilo dobyť Berlín. Ale slovenskí husári boli medzi tými šťastnými. K zabudnutej histórii našich národných dejín patrí pôsobenie 2. cisársko-kráľovského pluku s čestným menom Alexandrovci. Skryl ústup ruského cára z bitky pri Slavkove, bránil Bratislavu proti napoleonským vojskám, ako jediná jednotka rakúskej armády sa zúčastnili na víťaznej prehliadke v Paríži po porážke Napoleona. Dalo by sa rozprávať o mnohých úspechoch slovenských vojakov pod zástavami štátov, v ktorých náš národ žil. Nemožno opomenúť slovenských dobrovoľníkov v roku 1848-1849, ktorí okrem cisárskych zástav hájili aj česť slovenských národných farieb. Za národnú slobodu bojovali Slováci aj v československých légiách v zahraničnom vojsku počas 2. svetovej vojny i v Slovenskom národnom povstaní. Tých všetkých. spolu s predkami od ranného stredoveku, bojujúcim proti Turkom, Osmanom i iným nepriateľom našej krajiny, bojujúcim za národnú slobodu a demokraciu, bude pre budúcnosť pripomínať tento pamätník. Áno, neznámy vojak z ľudu, ktorý pri ohrození svojho národa, svojej vlasti, svojho štátu, nezoberie nohy na plecia, ale chytí do svojich rúk zbraň a ide do boja obraňovať hodnoty, na ktorých je postavená civilizovaná spoločnosť, bude mať na tomto mieste dôstojný pamätník. Ďakujem všetkým tým, ktorí sa o jeho vybudovanie zaslúžili. Hlavne v týchto ťažkých časoch je umiestnenie takéhoto hrobu neznámeho vojaka mimoriadne, mimoriadne dôležité. Občan musí mať istotu, že keď ho vlasť povolá, nezostane zabudnutý. Tento pamätník bude pre občana Slovenskej republiky o to presvedčivejším symbolom, o čo budú politickí reprezentanti štátu dôstojnejšími nositeľmi hodnôt, za ktoré sa oplatí bojovať."

Miroslav Minár:

"Je iba jedna profesia, kde sa človek zaväzuje, že pri plnení svojich povinností nasadí aj svoj život. Od nepamäti sa zložením prísahy k tomu zaväzuje vojak. Aj na to v pondelok podvečer pri odhalení hrobu neznámeho vojaka poukázal minister obrany Jaroslav Naď."

Jaroslav Naď, minister obrany:

"Aj dnešná realita ukazuje, že nasadenie vlastného života, to nie je len fráza. Len v minulom storočí a žiaľ aj v tom súčasnom, stovky, tisíce, až milióny ľudí, vojakov, padli pri službe svojej vlasti. Mnohí z nich sú známi, vieme ich príbehy, majú svoje miesta odpočinku, chodia tam si ich pripomenúť predstavitelia štátov, ich jednotiek, či rodiny. Ale mnohí z nich sú neznámi. Sú to vojaci, ktorí padli v boji a nikto o nich nič viac nevedel. Ani ich velitelia, ani ich národy, ale ani ich rodiny. To bol aj prípad vojaka 1. československého armádneho zboru, ktorého pozostatky boli objavené v roku 1997 na Dukle a ktorého sme dnes uložili na tomto pietnom mieste. Neznámy vojak, ktorý položil život za svoju vlasť, za svoju rodinu a za nás všetkých, ktorí dnes žijeme v ďalekej budúcnosti. Som veľmi rád, že naozaj po desaťročia sa nám podarilo hrob neznámeho vojaka tu hlavnom meste Slovenskej republiky v Bratislave oficiálne otvoriť. A nie je to fráza že ďakujem mnohým za to, že sa nám to podarilo. Chcel by som vyzdvihnúť už spomínaného pána riaditeľa Vojenského historického ústavu, plukovníka Miloslava Čaploviča. Milo Čaplovič mi dnes s veľkým zármutkom oznámil, že je tak chorý, že nemôže prísť dnes na miesto, za ktoré niekoľko desiatok rokov bojoval, aby bolo vytvorené. Ja ho chcem pozdraviť a poďakovať mu za tú snahu. Ale chcem tiež poďakovať Úradu vlády, Ministerstvu financií Slovenskej republiky, Hlavnému mestu Bratislava a špeciálne mestskej časti Staré Mesto za vynikajúcu spoluprácu ktorú sme mali, aby sme mohli toto veľmi dôstojné miesto dnes spoločne odhaliť a sprístupniť. Sprístupniť nielen verejnosti, ktorá tu, prechádzajúc sa popri Dunaji v Bratislave, určite sa pozastaví, tak ako to aj ja urobím s mojimi deťmi a spomeniem pár viet, prečo tu ten hrob je. Ale verím, že bude slúžiť aj nám nášmu národu, Slovenskej republike, aby sme mohli medzinárodné návštevy požiadať, aby prišli a vzdali úctu neznámym vojakom. Vojakom, ktorí padli za našu vlasť."

RÁDIO REGINA

Miroslav Minár:

"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. Dnes sa ešte zoznámite s najlepším poddôstojníkom Vojenskej polície a keďže sa blíži 30. výročie vzniku Slovenskej republiky a jej armády, s generálporučíkom vo výslužbe Júliusom Humajom si zaspomíname na obdobie, ktoré predchádzalo tejto historickej udalosti. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."

PRIDAJ SA, STAŇ SA VOJENSKÝM PROFESIONÁLOM

Miroslav Minár:

"Dnešná osobnosť rezortu patrí ešte ku generácii, ktorá si vojenskú uniformu na seba obliekla, dá sa povedať, ešte v detských rokoch. Nadrotmajster Marek Launer ju nosí totiž od svojich 14 rokov. Dnes už patrí medzi veteránov v službe Vojenskej polície. Do jej radov totiž vstúpil krátko po jej vzniku, teda ešte v roku 1992. Určite vrcholom jeho kariéry je, že za rok 2022 sa stal najlepším poddôstojníkom Vojenskej polície."

OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ

Miroslav Minár:

"Ako sa teda stať najlepším poddôstojníkom Vojenskej polície? Vedeli ste o tom vôbec, že takáto súťaž existuje?"

Marek Launer, najlepší poddôstojník Vojenskej polície:

"Áno, vedel som o tom že takáto súťaž existuje, ak to môžeme teda nazvať nejakou súťažou. Zažil som v minulosti párkrát, bol som členom komisie, čiže osobne som sa podieľal na výbere najlepšieho poddôstojníka v minulosti. Zhodou okolností tento rok som bol navrhnutý ja za Výcvikové centrum Vlkanová, no a aj som to vyhral za rok 2022. Takže áno, viem aké to je."

Miroslav Minár:

"Čo sa posudzuje, aké spôsobilosti?"

Marek Launer:

"Posudzuje sa tam viacero vecí. To znamená, že sa tam posudzujú skúsenosti z minulosti, posudzuje sa tam absolvovanie misií zahraničných, jazykové znalosti."

Miroslav Minár:

"Kde ste boli?"

Marek Launer:

"Ja som absolvoval dvakrát misiu UNFICYP na Cypre. Posudzujú sa tam rôzne služobné činnosti v aktuálnom roku, to znamená v mojom prípade to bolo počet výcvikov, no a v konečnom dôsledku sa tam zrejme posudzuje aj osobnosť ako taká."

Miroslav Minár:

"Osobnosť taká ako sa profiluje, už teda od vstupu do ozbrojených síl. Kedy vy ste sa stali vojakom a prečo?"

Marek Launer:

"No ja som sa stal, ak to nazveme vojakom, už v mojich 14 rokoch. Ja som nastúpil študovať na vojenskú strednú odbornú školu do Martina ako 14-ročný. Vzorom mi bol môj brat, ktorý bol o 6 rokov starší, tiež absolvoval túto školu. Ja som si ju vybral nejak tak motivačne, páčili sa mi určité zbrane a nejaký taký ten život toho vojaka. Vyštudoval som, po skončení tejto školy vznikala po tzv. tajke, kedysi fungujúcej."

Miroslav Minár:

"Tanková automobilová inšpekcia."

Marek Launer:

"Áno, presne tak, vznikala Vojenská polícia a chodili robiť priamo nábor na školy. Ja som sa prihlásil, že by som mal záujem o službu Vojenskej polície, vždycky ma bavila práca, alebo teda páčila sa mi práca tých policajtov naháňať tých zločincov a takéto detské sny, no a zhodou okolností sa mi podarilo hneď po škole nastúpiť k tejto zložke v roku 1992 a viac-menej ja som od vzniku Vojenskej polície doteraz aktívny."

Miroslav Minár:

"Tak ste pamätník. Pripomínali sme si 30. výročie vzniku Vojenskej polície. Neľutujete toto svoje rozhodnutie?"

Marek Launer:

"Určite neľutujem. Poviem to tak jednoducho, celý život som bol v tej uniforme, takmer celý život som vojenský policajt, určite nie. Táto práca mi dala strašne veľa či už po odbornej stránke, po ľudskej stránke, strašne veľa ľudí som spoznal, mal som možnosť študovať rôzne napríklad jazyky, absolvoval som nespočetné množstvo kurzov, či už na Slovensku alebo v zahraničí, takisto mi bolo umožnené aj vycestovať do zahraničia, naozaj neľutujem."

Miroslav Minár:

"Keby ste mohli v tejto chvíli pozvať medzi vás nových nádejných vojenských policajtov, na čo by ste ich nalákali?"

Marek Launer:

"No zhodou okolností práve prebieha u nás vstupný odborný kurz pre novoprijatých vojenských policajtov, takže často mi kladú nejaké otázky, že ako pokračovať v ich kariére, ako by som ich ja mohol motivovať atď. Veľmi ťažká otázka s ťažkou odpoveďou. Každopádne ten život vojenského policajta si treba svojim spôsobom užiť. Počas toho života, alebo počas tej práce, príde ten samotný vojenský policajt do styku naozaj s nespočetným množstvom ľudí. Určite je veľmi dôležité mať rodinné zázemie, samozrejme pokiaľ vás rodina nebude podporovať v práci, tak vy sa nemôžte tej práci venovať na 100 %."

Miroslav Minár:

"Ste najlepším poddôstojníkom Vojenskej polície, máte za sebou bohatú kariéru. Je ešte niečo, nejaká méta pred vami?"

Marek Launer:

"Méta v aktívnej službe, nemôžem niečo nazvať ako métou. Každopádne by som chcel odovzdať čo najviac mojich skúseností tým novoprijatým policajtom, alebo resp. aj tým aktívne slúžiacim, avšak nie v tak dlhej dobe ako ja, čo najviac mojich skúseností, rád, inšpirácií, pomoci."

ČO JE PRED NAMI

Miroslav Minár:

"Nielen o tomto poddôstojníkovi, ale aj o tom, akú dôležitú úlohu majú takpovediac títo malí generáli bez generálskych hviezd, sa budeme v utorok, 13. decembra, rozprávať s hlavným poddôstojníkom ozbrojených síl, štábnym nadrotmajstrom Marcelom Kaniakom. Nalaďte si Rádio Regina Západ krátko po 10. hodine."