- Dátum: 08.11.2024
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 37.1 MB
Plná poľná, 6. novembra 2024
ROZHLAS | Dátum: 08.11.2024 | Zdroj: Rádio Regina +1 | Strana: 1 | Prevádzkovateľ: Slovenský rozhlas | Relácia: 21:00 Plná poľná
Miroslav Minár, moderátor
Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili:
- V pondelok si celý pokrokový svet pripomenie Deň vojnových veteránov. Spája sa s ukončením tzv. Veľkej vojny, ktorá sa skončila podpísaním prímeria práve 11. novembra 1918. Na Slovensku máme 2 kategórie vojnových veteránov. Tých, čo slúžili mieru na zahraničných vojenských operáciách a tých mierových misiách. No a ešte niekoľko statočných mužov a žien, ktorí sa zapojili do protifašistického odboja. Na stretnutie s nimi vás pozveme práve dnes večer a pozveme vás aj na 2 podujatia, ktoré budú v pondelok.
redaktor
Po stopách vojenskej histórie.
Miroslav Minár, moderátor
Naša cesta spolu so šéfredaktorom rezortného časopisu Obrana Pavlom Vitkom nás zaviedla za takmer zabudnutým vojnovým veteránom do Sliača. Tu v opatere svojej dcéry žije už 102 rokov plnohodnotný život František Švidraň, jeho životnú púť nám začala rozvíjať pani Jarmila Eleková.
Jarmila Eleková, dcéra Františka Švidraňa
Jeho brat Štefan bol v Slovenskom národnom povstaní, on bol normálne u vojakov, jeho odvliekli ako mladého chalana, dakde na Ukrajinu, aby bojovali proti Rusom, ale on stadiaľ ušiel.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Vtedy do armády boli prijatí aj vysokoškoláci, no a ja som sa dostal nejak k nim. Mal som trošku problémy s uchom, poobväzovali ma ako chorého, tak, že nie je schopný niečoho a zobrali ma na vlak, tým ma dostali do Bratislavy na ušné oddelenie, tam ma ošetrili a tak som sa dostal znovu naspäť do armády. Ja som, to bola delostrelecká armáda, tak ja som sa stadiaľ dostal, bol som pri Žiari, vtedy Svätý Kríž, ja som práve pri Žiari niekde sa stretol s tými istými príslušníkmi, ktorí boli so mnou v armáde na Ukrajine a na Rusku a tam som sa ja jednoducho dostal medzi nich a takýmto som prišiel do povstania.
Miroslav Minár, moderátor
V tom čase už aj váš brat bol zapojený do Slovenského národného povstania.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Áno a aj brat bol, obidvaja sme boli v povstaní. No ale on, neviem, či bol bránený alebo prechladnutý, ale hovorilo sa, že má zápal pľúc, tak ho odviezli naspäť do rodnej obci a tam aj zomrel.
Miroslav Minár, moderátor
Takže vy ste sa ani nestretli?
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Nestretli sme sa, vtedy v tom čase, nie.
Miroslav Minár, moderátor
Kde všade ste bojovali? Najskôr ste spomenuli Svätý Kríž.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Ja som v tej našej jednotke bol od samého začiatku v armáde nejak tak pripevnený k tomu, že som bol spojár, vtedy ešte...
Miroslav Minár, moderátor
Morzeovka.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Áno, bola a vtedy sme to dennodenne brúsili a snažili sa niečo dokázať. Vtedy, keď sa Slovenské národné povstanie /nezrozumiteľné/, tak sme už mali aj telefón a ten sme mali, keď sa ide od Zvolena po pravej strane po starej ceste, no tak takým spôsobom som ja zostal v povstaní. Až do ukončenia sme išli v Banskej Bystrici od Zvolena, keď ide cestou, tak na pravú stranu, tam je také údolie a aj s kanónom sme tam išli, lebo tam je taká malá voda, taký potôčik, tak do toho sme tam hádali.
Miroslav Minár, moderátor
Ustupovali ste do hôr.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Áno.
Miroslav Minár, moderátor
Vy ste sa dostali do svojej rodnej obce Polomka.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Po potlačení Slovenského národného povstania, vtedy som sa už nedostal domov, bol som v armáde, aj teraz je ten svet tak rozbitý, že ťažko sa hľadajú tie správne cesty, ktorá by bola tá, ktorá by nás viedla k mieru a statočnosti a vzájomnej pomoci. Neviem, každý niekde inde chce byť voľačím iným a to je dosť rozbité, tá spoločnosť.
Miroslav Minár, moderátor
Chýba taká hrdosť, také, také vlastenectvo?
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Také, no je. Som prežil všeličo v čase, keď som bol ako príslušník verejnej bezpečnosti, ani tam som nemal najlepšie vyhliadky, pretože boli ľudia takí, ktorí sa snažili nie pomôcť, ale poškodiť.
Miroslav Minár, moderátor
Akoby toho nebolo málo, príkoria sa Františkovi Švidraňovi dostalo aj od vlastného otca. Ten chcel, aby po smrti syna Štefana prevzal celé hospodárstvo. Ideály, za ktoré bojoval v Slovenskom národnom poslaní, však boli silnejšie. A tak otec svojho druhorodeného syna vydedil. Ani po vstupe do verejnej bezpečnosti to nemal ľahké. Jeho svokor totiž emigroval do Kanady a tak mu štátna bezpečnosť, najmä niektorý príliš ambiciózni príslušníci strpčovali život. Avšak František Švidraň zostal verný prísahe a to aj vtedy, keď bol na východe vlasti nasadený proti Benderovcom.
František Švidraň, vojnový veterán zo Sliača
Bolo po vojne, no a samozrejme, že sa vtedy rozhodovalo o bezpečnosti. Išiel som do Prešova, tam sa zriadila škola pre bezpečnostných pracovníkov, no a to bolo také učenie, cez deň sme sa učili a niekedy potom v sobotu, v nedeľu, keď bolo voľno, tak sme chodili na hranice tam Benderovci vychádzali z poľskej strany a nás už začali prenasledovať, tak sme to vždy zatlačili a nejakým spôsobom sme sa toho vždy zbavili. Ja som dlhé desaťročie bol sporný človek, nieraz som bol často skúšaný.
Jarmila Eleková, dcéra Františka Švidraňa
Nakoniec tak, keď to všetko už prešlo a to trvalo roky, tak starký sa stal náčelníkom dopravného inšpektorátu vo Zvolene a vlastne tak aj odišiel preto ako major nakoniec do penzie, ale v tom čase mal na starosti aj celý okres Zvolen, cesty a proste značenie a všetko a v tom sa on vyžíval, no a preto aj ako koníčka mal tie preteky do vrchov, a preto aj tam v tom automoto klube stále pôsobil, na posledných 100 rokov tam mal ešte veľkú oslavu. Tie moje anglické vnúčatá, tak tie majú starkého strašne radi, chodia mu každý rok z Anglicka pogratulovať. No aj teraz sme mu hneď posielali tie fotky, čo Ministerstvo obrany spravilo, lebo oni si v Anglicku možnože ešte viac vážia tých ľudí, veteránov a bojovníkov takýchto, ktorí sa zúčastnili druhej svetovej vojny ako u nás. Tam sú to naozajstní ako hrdinovia. No tak preto malý Alexander písal sloovú prácu vo svojom starkom v Anglicku o tom, aký je naňho hrdý. Viete, na 103 rokov je dobrý, tak chodí bez paličky. Vy máte tu na Sliači kardiologičku, najlepšiu na svete, doktorku Točíkovú, ktorá nič o tom nevie, že by mal on niečo s ministerstvom obrany alebo tak, ale ako občania Sliača máme možnosť chodiť na vyšetrenia, na vašu vojenská poliklinika, tam so starkým, keď sa sem presťahoval, prišla, tak seriózny prístup. Môj manžel bol lekár, takže viem, ale tak seriózny prístup a tak fundovane, čo ona mu všetko vy, a aké vyšetrenia spravila, tak to máte úplný zázrak, doktorka Točíková. Ak budete mať niečo so srdcom, tak nechoďte do Bratislavy, ale choďte na Sliač, lebo je fantastická. Pritom cudzí človek, ktorého sme nikdy nepoznali, kým sme sem neprišli, teda on a ja som chodila do Zvolena a tak sa oňho stará a to je vaša, čiže o nej napíšte.
Miroslav Minár, moderátor
To je ten z plejády tých dobrých ľudí, na ktorých dedko nedá dopustiť.
Jarmila Eleková, dcéra Františka Švidraňa
Áno, každý boží deň ja idem ráno o siedmej alebo o pol ôsmej pre noviny, lebo tu by ich dostal do schránky o druhej a on o druhej si chodí zdriemnuť a kým neprečíta všetko, no komplet celú, aj šport, on je dobrý aj v športe, aj vo všetkom, takže okrem toho má nastavené rádio na správy a neviem okolo dvanástej vo svojej izbe, TA3 pozrie, potom pozrie hneď Jednotku, potom si povie, čo tam akože je rozdielne, áno, lebo to je, bohužiaľ, je to pravda. No a potom si zapne nejaký šport, najčastejšie futbal, hokej, ale každý šport, dokonca som ho aj na lyžovanie, lebo ja som fanatik na lyžovanie, aj Petru pozerá.
Miroslav Minár, moderátor
Nuž, drahý pán Švidraň, nech vám zdravíčko aj naďalej pevne slúži. Ďakujeme.
redaktor
Rádio Regina
Miroslav Minár, moderátor
A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke Ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk alebo plnapolna@mod.gov.sk.
redaktor
Plná poľná
Miroslav Minár, moderátor
Vďaka skvelej práci kolegov z tlačového oddelenia Ministerstva obrany počas osláv 80. výročia Slovenského národného povstania, vám v ďalšej časti dnešnej relácie môžeme sprostredkovať príbehy vojnových veteránov, priamych účastníkov Slovenského národného povstania. Do výru augustových udalostí roku 1944 sa ako desaťročná zapojila Ernestína Švorcová, vtedy Pätoprstá. Nechajme najskôr hovoriť jej druha, Otakara Michala.
Otakar Michal, druh Ernestíny Švorcovej
Jej otecko bol členom Slovenskej národnej rady a po skončení Slovenského národného povstania dostal za úlohu, aby išiel do ilegality a pomáhal 15. partizánskej Stalinovej brigáde. Ernuška, v tej dobe desaťročné dievčatko, pracovala ako jeho spojka. Jednak od nej k radistovi a od radisty opäť ako k nemu a potom od svojho otecka k úkrytu ako pre partizánov, kde bola tajná schránka a ona tam nosila správy, čiže ona celý priebeh Slovenského národného povstania a potom pracovala ako spojka otecka, ktorý pracoval ako spravodajský a organizačný pracovník pre tú 15. Stalinovu partizánsku brigádu. On dostal proste od Generálneho štábu Červenej armády radistu nejakého Jožu Macu a ubytoval ho u svojho švagra a Ernuška tam chodila pre správy a nosila správy zase, ktoré on sa zbieral jej otecko pre ten štáb generálny Červenej armády.
Ernestína Švorcová, vojnová veteránka
Neviem, ako to, že on mal správy, aby zapálil 3 ohne v noci na lúke v lese, aby to Nemci nevedeli a tam priletel ruský parašutista, pustil i toho Joža Maca dolu a pustil ho už s vysielačkou, takže už sme mali doma aj vysielačku a pamätám si, že to bolo v jednom kuse, keď to otecko pustil, bolo to bum, bum, bum, bum, bum, no a bolo to cudzím jazykom, otecko vedel päť jazykov dokonale, a dva sa dohovoril, to, čo potreboval. Keď tieto hrôzy hovorím, mne je veľmi tažko, keď ho Nemci zničili, hrozím spôsobom, vytrhali mu všetky zuby, keď ho chytili, zlámali mu ruky, nohy, ja to teda nezvládam, prepáčte. Je mi veľmi ťažko, ale inak som strašne rada, že som tu mohla byť. A chcem toho, čo všetko sa zažilo a hlavne ten môj otecko, čo všetko skúsil, jak ho Nemci zlikvidovali a pod. aj ja som nosila správy, on dával správy, mamička mi ušila takú zásteru, kde bol veľký vaček, po slovensky sa povie a doma som dostala do toho vačku správu a poslala mi mamička, už nie otecko, ten bol skovaný, poslala ma tým a tým lesom, tam a tam, Ernuško pôjdeš a tam tú správu dáš, tam sú tehly, tehelňa tam bola a pod tú jednu tehlu tú správu dáš a tam si to prídu ako partizáni vyzdvihnúť, len ja som sa trošku dlhšie pohrala vonku s deckami a na chytačku, tak som tam prišla neskoršie, než by som mala byť, však, rýchlo som utiekala, že tam mám tú správu odovzdať tým partizánom a už tam bol 1 chlap, strašne mal dlhý kabát a ja som sa teraz strašne bála toho človeka, že to je zradca, že už je to všetko prezradené, no a tak ja som tam tú správu teda odovzdala a utekala som domov a mamičke som povedala, že som sa trošku pohrala vonku dlhšie a že tam bol 1 človek s dlhým kabátom a že mi ten kabát je veľmi známy, no ale ona, mamička mi hovorí, Ernuška, neboj sa, to neni žiadny zradca, ten človek dostal správu a kabát bol oteckov preto ho poznáš a on teda bol s tým kabátom ako schovaný, aby nebol, že je cudzinec, že je to pán Pätoprstý, Miško, môj otecko.
redaktor
Po stopách vojenskej histórie.
Miroslav Minár, moderátor
Na útrapy počas ústupu povstalcov do hôr si v Banskej Bystrici zaspomínal Vladimír Strmeň.
Vladimír Strmeň, vojnový veterán
Pokiaľ naša jednotka, sme oslobodzovali obce a dediny, Nemci obsadzovali kopce a vršok vidí kdesi nainštalovali pozorovateľne, odkiaľ nemecký dôstojník riadil paľbu mínomečíkov a kanonierov. Spomínam si, že 14. októbra to bolo práve neďaleko Turčianskych Teplíc, bolo odpoludnie, keď Nemci začali útok na naše pozície. Mal som kamaráta, tiež gulomečíka a mu hovorím, zaľahani, už to začalo, on mal guľomet uložený tvaru buku, teda ako ypsilon, zaľahni, už to začalo. V tom padla mína, dvoch pomocníkov, goľometov nám zabila. Ľudia, to bola šupa, ja som myslel, že budem hluchý do smrti. Ja som v poslednej chvíli hodil ruku na tvár, črepina mi tu viazla cez batoh na chrbte. Ten, čo som ho upozornil, 12 črepín od členka po hlavu, tak zo susednej zákopy nás priatelia zachraňovali. Ináč mína, keď letí za nás, píska vysokým tónom, ale keď ide na nás, píska nízkym tónom a ide dole, kjú, ja som v poslednej chvíli hodil tú ruku na tvár, tak ruka mi zachránila život, tak som tu medzi vami. Ináč, predtým deň sme zažili hroznú vec, jak sme sa menili palebné postavenie, lebo nemohli sme z jedného bodu strieľať, to som ani polzásobníka nestačil vystrieľať. Nemci hneď zamerali guľometnú paľbu na naše pozície. Pol zásobníka som vystrieľal a už sme balili, buď doľava alebo doprava. Prvý pomocník skočil len na nášľapnú mínu, odtrhlo mu obidve nohy a kričí "zastreľte ma mám hrozné bolesti", nebolo treba, do 5 minút vykrvácal, zomrel. Veliteľ druhej čaty vyskočil pred zákopy a zreval, "chlapi, na nich". Padla mína, odtrhlo mu pol hlavy, namieste mŕtvy. Keď sme sa vracali naspäť, tak tiež 1 z našej čaty skočil na nášľapnú mínu, na kusy ho roztrhalo a to srdce mimo tela ešte v tej tráve pár sekúnd bilo. Viete, ako bolo, len čo sa ráno rozvidnelo, vyletel výzvedný dvojtrupák, fotografoval naše pozície a odstreľoval nás z guľometov, ale to nebolo všetko. Občania nemeckých dedín, Horná a Dolná Štubňa nám vodili gardistov a esesákov za krk, ktorý nás zo stromov odstreľovali, takže sme mali Nemcov pred sebou, nad sebou a ešte aj za sebou, v našich uniformách takáto zrada. Ale najtragickejší bol 27. október, keď už Nemci dobyli mesto Banskú Bystricu, v obrovskej sile, presile prišli, no a my sme už boli sústredení na Španej dolíne, to je obec, tuto kúsok od nás, nechceli sme, aby obec vypálili a postrieľali ľudí, tak sme dostali rozkaz opustiť Španiu dolinu do lokality Jelenská skala, 1050 m nad morom, kde narýchlo sme si museli urobiť zemianky, bola tam lovecká chata, tak nás ranených dali tam napadláž, áno a veliteľstvo a doktorka boli dole na prízemí. To bol najčernejší deň v dejinách Starohorskej doliny. No a ústupujúce vojská, ktoré utekali Starohorskou dolinou, aby sa zachránili smerom na Donovaly a v tých lesoch naleteli bombardéry a tie stále pendlovali, najprv bombardovali obec Staré Hory a potom na tie ustupujúce vojská hádzali bomby, len čo bombardéry sa obrátili, naleteli stíhačky Messerschmitt a strieľali po všetkom, čo sa hýbalo. Mŕtvych, krvi, nedovediete si predstaviť súdny deň. Takto to vyzeralo 27. októbra v Starohorskej doline. Aj keď naši velitelia generál Golián a generál Viest, keď ustupovali z Donovalov, vyzvali všetky naše vojská, aby sme prešli na partizánsky systém boja, ktorý už neprešiel ten rozkaz, lebo už bola trma, vrma, už to bolo dezorganizované, zachráň sa, kto sa môžeš, veľa ľudí zbytočne zomrelo. Nemci tieto lesy okolo nás posypali veľkými letákmi, kde na konci bola natlačená priepustka, kto sa touto priepustkou preukáže nemeckým hliadkam, bude pustený domov. Omyl. Kto tomu uveril, bol popravený v protitankovej priekope v Kremničke alebo spálený v peci v Nemeckej. Tak takto to vyzeralo, keď sme ustupovali do hôr.
redaktor
Po stopách vojenskej histórie.
Miroslav Minár, moderátor
František Orlovský vstúpil do povstania ako študent Baťovskej školy práce.
František Orlovský, vojnový veterán
No ja som prakticky najmladší bol v Hornonitrianskej partizánskej briáde. Bol som mladý muž. Ja som chcel byť elektrikár po skončení mešťanskej školy, ale kamarát prišiel z Baťovan v uniforme, pekne oblečený, tak ma získal, že som sa rozhodol ísť na psychotechnické skúšky do Baťovan. Tam som prešiel, bol som v prvom ročníku a už v apríli som spozoroval a sa hovorilo, že odchádzajú funkcionári, ale iba takí ľavičiari, proste z fabriky preč na poľnohospodárstvo baťovej firmy do Šimonovian a tam sa tvorila ilegálna skupina a príprava Slovenského národného povstania alebo Hornonitrianskej partiánskej brigády pod vedením kpt. Baranova, ktorý bol ako zajatec z ruskej armády a utiekol z Dubnice i pracoval na zbraniach. V auguste bola závodná dovolená Baťovej školy práce. Bol som doma na východe v Lemešanoch, okres Prešov. Brat už bol doma, ktorý bol na východnej fronte v rýchlej divízii, ako spojár na ústredí, sa vrátil z Azovského mora a vykladal mi, jak to vypadá na východnej fronte. Som sa vrátil nazad do tých Baťovan, takže som bol napajcovaný v každom prípade vstúpiť proste do ilegálnej práce povstreleckej na Hornej Nitre ako mladý muž Baťovej školy práce. Som prežil Slovenské národné povstanie, nebol som hrdina, ani som nebol ranený, ale som pracoval veľmi aktívne, ale som sa stretol po prvý raz, keď bol ranený kolega, dostal pušku, som bol zaradený v tej skupine a na Hornej Nitre proste som pracoval a bojoval s ním. Kamarát bol ranený pri Korytnici, bol zajatý v koncentračnom tábore.
Miroslav Minár, moderátor
Ďakujeme našim vojnovým veteránom z obdobia Slovenského národného povstania za ich úprimné vyznania a zaželajme im spoločne ešte veľa šťastných dní medzi nami a ich najbližšími.
redaktor
Čo je pred nami.
Miroslav Minár, moderátor
V pondelok, ako sme spomenuli na úvod dnešnej relácie, si po celom Slovensku pripomenieme Deň vojnových veteránov. V Bratislave sa na obete vojen bude spomínať tradične na dvoch miestach, najskôr o desiatej hodine predpoludním na cintoríne prvej svetovej vojny v Petržalke, v Kopčanoch. Po spomienkovom stretnutí tu zároveň odštartujú aj cezpoľný beh, ktorého sa môže pomimo vojakov, zúčastniť aj široká verejnosť. Spomínať na hrdinstvo vojakov sa bude o 14:30 aj na Šafárikovom námestí pri pamätníku účastníkov Západného odboja. A nezabudnite, pietne miesto venované neznámemu vojakovi máme aj na Rázusovom námestí na brehu Dunaja.
redaktor
Plná poľná
Miroslav Minár, moderátor
A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.
