Textový prepis relácie Plná poľná, 30. augusta 2024

5. Plná poľná N1

Miroslav Minár, moderátor
Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.

Vitajte, začína sa Plná poľná.

Do jej obsahu sme dnes zabalili:

*V rámci kampane k 80. výročiu Slovenského národného povstania sa nám v televíziách prihováral vojnový veterán Vladimír Strmeň, člen vojenskej hudby 3. pešieho pluku zvolenského. Boli sme pri tom, keď sa mu splnil jeden veľký sen.

*Dnes je vzácnosťou počuť vyjadrenie umelcov dejinnej udalosti, ako bolo bezpochyby Slovenské národné povstanie. Načrtli sme do nášho archívu a vybrali sme pre vás vzácne slová s posolstvom od herečky Evy Márii Chalupovej a herca Juraja Sarvaša.

*Jeho zbraňou bolo pero. Na obdobie počas nasadenia na východnom fronte si pred rokmi pri mikrofóne Plnej poľnej zaspomínal spisovateľ Ladislav Ťažký.

*Aj počas nastávajúceho víkendu bude pre verejnosť sprístupnené vojenské historické múzeum v Pohronskom Ruskove. Jeho majiteľ Ladislav Žákovič ho obohatil o exponáty pripomínajúce pôsobenie povstalcov na Donovaloch.

*Juraj Penička a Zuzana Petreje tiež boli pritom. Ich príbehy z povstania vám prerozpráva šéfredaktor rezortného časopisu Obrana Pavol Vitko.

redaktor
Plná poľná

Miroslav Minár, moderátor
V septembri 2021 sa v robotníckom dome v Banskej Bystrici splnil Vladimírovi Strmeňovi veľký sen. Počas Slovenského národného povstania sa mu podarilo zozbierať texty piesní, ktoré si po večeroch spievali partizáni. Sám ich so svojou harmonikou aj interpretoval. Veril, že raz sa mu podarí naspievať ich spolu s vojenskou kapelou. Podarilo sa a pri tejto príležitosti Plnej poľnej povedal.

Vladimír Strmeň, vojnový veterán
Po rokoch sa mi predsa splnil sen, že aspoň raz si zahrať a zaspievať s takou profesiou muzikou, ako je hudba Vzdušných síl u nás v Banskej Bystrici. Za Slovenského národného povstania, keď nás dali na doplnenie miesto tých padlých a ranených, tak chodilo sa, viete sedieť a sa spievalo a keďže som už vtedy bol tretiak, už som vedel aj noty písať aj texty, tak ja sa to zaznamenával, no a rekura sa to zíde. No a pozrite sa, prišiel deň, kedy sa to naozaj môže nechať na pamiatku pre všetkých. Sú to pesničky z rokov 44, 45, ktoré poskladali obyčajní ľudia, ktorí nemali ani šajnu o muzike, ale chceli niečo povedať, tak sa vyjadrili buď peknou pesničkou alebo nejakou básničkou, áno? No ale keďže ja som mal ten vzťah v muzike taký rodinnejší, tak som to radšej tú muziku prepísal a teraz som rád, že si to môže zvečniť takto pre regenerácie, ktoré prídu po nás.

Miroslav Minár, moderátor
Koľko pesničiek máte v tom svojom repertoári a ktorú tak najčastejšie spievate?

Vladimír Strmeň, vojnový veterán
Viete čo, najčastejšie mám rád, kde ospevujem, to naše Slovenské národné povstanie Ako tam tí chlapci sme rukovali. Áno, potom druhá je Tu pri Kremničke a tam sa to ospevuje v tej pesničke. Tie také, kde sa vyzývajú chlapci ďalší, aby prišli do našich radov. Aká taká hymnická pieseň bola táto tichá....

Miroslav Minár, moderátor
Dnes je vzácnosťou počuť vyjadrenia umelcov k dejinnej udalosti, ako bolo bezpochyby slovenské národné povstanie. Preto sme načreli do nášho bohatého archívu a vybrali sme pre vás vzácne slová s posolstvom od herečky Evy Márii Chalupovej a herca Juraja Sarvaša.

Eva Mária Chalupová, herečka
Ja sa s tematikou Slovenského národného povstania som sa v podstate stretávala od útleho detstva, lebo môj tatinko bol ako partizán, aj náš strýko Viliam Žingor, ktorý bol veliteľ partizánov. To bol jediný strýko zo strany mamičky, takže táto tematika ako je taká srdcová záležitosť. Sme to vnímali veľmi tak emotívne a s takým pocitom takého pátosu, až by som povedala. Toto vyznamenanie si veľmi vážim a veľmi ďakujem. Táto téma Slovenského národného povstania, ten pátos, čo ona v sebe nesie, to hrdinstvo nesmierneho množstva slovenských ľudí, ešte nie je docenená. Veľmi veľa sa urobilo v oblasti umenia, ale v myslení ľudí táto téma nie je docenená. Neviem, v čom to pramení, že my Slováci istým spôsobom sa bojíme uveriť, že je v nás niečo naozaj mimoriadne, že vieme sa istým takým hrdinským veciach úplne prirodzenou cestou dostať. A potom tým postojom k tomu, ako keby sme to zmietli. Takže ja myslím, že pred novou generáciou Slovákov nás čaká, aby sami seba presvedčili, že sú schopní vo veľkých vecí. Že sú tu veci, ktorí naši otcovia, dedovia urobili, za ktoré je hodno byť hrdý na to, že som Slovák, že patrím k tomuto národu, čo dokázal jednoducho urobiť úžasné veci. A to želám tej generácii a držím jej palce.

Miroslav Minár, moderátor
Nielen Zajtra bude neskoro, ale nespočetné množstvo filmových úloh ste stvárnili, na ktorú si spomínate asi tak najčastejšie?

Juraj Sarvaš, herec
Samozrejme, na mnoho, mnoho filmov, ktoré som stvárnil ako partizán, ale už potom neskoršie, ako aj SS-sák. Tak začína to samozrejme 44, to bolo ešte z prvej svetovej vojny. Potom vynikajúca trojdielna filmová adaptácia Mináčovej Generácie, potom Stopy na Sitno o Exnárovi, potom to bolo štvordielna televízna inscenácia Naši synovia.

Miroslav Minár, moderátor
Vašu hruď bude zdobiť medaila Repkinova, medaila Nálepkova. Čo to znamená pre vás?

Juraj Sarvaš, herec
Viete, ono sa to tak povie, že vtedy nebolo možné, aby mladí chlapci boli v odboji. Ja som ako 13,5-ročný chodil naozaj pešo z Banskej Bystrice pod Jelenskú skalu, kde bola skupina rozhlasových pracovníkov, Bolaďa, Ivan Terén, Andrej Sarvaš, celá táto vynikajúca skupina, ktorá potom tvorila Slovenský rozhlas. Pre mňa toto vyznamenanie vždy nie je len tak, akože dostanem, že je to tá slávnostná chvíľa, ale naozaj mi vracia pamäť už aj počas, keď čakám na to do všetkých týchto udalostí, lebo žil som uprostred v Banskej Bystrici.

Miroslav Minár, moderátor
Možno to je príležitosť, pán Sarvaš, vyzvať mladých tvorcov, aby sa k tejto hrdinnej epopeje slovenského národa vrátili, pretože na trhu tento žáner ako keby nebol žiadaný?

Juraj Sarvaš, herec
Dramaturgia Slovenskej televízie mala sa vrátiť k týmto filmom, lebo ten divák možno práve vtedy je taký, že prijme tieto filmy, ktoré sa robili. Ukáže sa divákovi aj mladému, že to boli výborné filmy, že to neboli bezduché krváky, aké sa dostávajú zo západocenských filmárskych kruhov. No a generácia, ktorá nastupuje spisovateľská, by sa mala vrátiť k tomuto obdobiu, ale nielen takým nejakým nasilu kritickým pohľadom, ale vedieť sa vcítiť do tej doby, do toho obdobia, ktoré bolo kruté a mladý hrdina bol tým hrdinom, nebál sa ísť do toho povstania, že tí vojaci padali, samozrejme, bolo aj mnoho chýb. No bodaj by nebolo. Aj tá výzva bude aj vtedy, ak sa naozaj dostanú na repertoár tejto vynikajúce slovenské firmy.

Miroslav Minár, moderátor
Slúži ku cti dramaturgii Slovenskej televízie a rozhlasu, že v týchto dňoch sa na obrazovkách objavilo množstvo filmov s povstaleckou tematikou. Nuž a posolstvo Juraja Sarvaša smerom k spisovateľom v plnej miere podporil aj hosť Plnej poľnej, spisovateľ Ladislav Ťažký. O tom už o malú chvíľu.

redaktor
Rádio Regina

Miroslav Minár, moderátor
A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v rep repríze sobotu hodinu po polnoci alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke Ministerstva obrany či v archíve RTVS sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a tipy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk alebo plnapolna@mod.gov.sk.

redaktor
Plná poľná

Miroslav Minár, moderátor
Jeho zbraňou bolo pero. Na obdobie počas nasadenia na východnom fronte si pred rokmi pri mikrofóne Plnej poľnej zaspomínal už spomínaný spisovateľ Ladislav Ťažký.

Ladislav Ťažký, spisovateľ
Už ako desiatnik som bol vyslaný na východný front. Keďže zanikla rýchla divízia a na Kryme vznikla prvá pešia divízia z nej, tak ja som sa dostal k prvej pešej divízii na veliteľstvo ako kartograf. Jediný, poslednýkrát bola naša divízia nasadená teda severne od Krymu smerom ako na Millitopoľ, ale aj to protizákonne. Už totiž ... Skalický bol vyslaný k maršálovi Kleistovi, aby v mene prezidenta republiky protestoval, pretože bola dohoda Hitler a Tiso, že slovenských vojakov nenasadia priamo do boja, pretože nie sú dobre vyzbrojení. Všetku výzbroj stratili na Kaukaze. Tak bolo prisľúbené, že budú používaní na pomocné práce a technické práce. A napriek tomu, keď túto dohodu pripomenul Skalický Kleistovi, ten ju povedal milý Skalický, veriteľom južného front frontu je maršal Kleist. A to som ja a tu nebude rozkazovať žiadny vodca, žiadny prezident, tu rozhodujem ja. A budete nasadení. Sklapol, odišiel a stalo sa. A tak zapôsobilo to tak veľmi smutne, lebo hovorím, neboli sme vyzbrojení, my sme nemali žiadne tanky, žiadne kanóny, boli tam ťažké guľomety a pušky a automaty, ale to nebolo vlastne nič, to nebola frontová výzbroj. A na druhej strane taký kúštik takej nádeje, že a možno tu tá chvíľa, kedy prejdem na druhú stranu. Ale to sa tak povie potom pri kádrovaní, že prečo si neprešiel. Prejsť na druhú stranu, to nie je také jednoduché, pretože darmo ja tam budem kričať, ja som Slovan, ja som socialista, ja som komunista, nestrieľajte. Ale čo ten vojak vedel, čo je, čo je Slovák? Čo je komunista alebo Slavian. Jednoducho zdivený chlap, ktorý si chránil život a strieľa všetko pred sebou. Udiala sa taká udalosť, že my sme v noci prišli na to stanovište svoje palebné asi o polnoci, o jednej, o druhej. Keďže veliteľstvo vždy bolo tých 10 kilometrov aspoň za prvou líniou alebo aj viac, ale tie prvé jednotky, peší pluk, peší pluk 20 a 21, ktoré boli ešte súčasťou tejto divízie, ten bol nasadený tak 15, 20 km pred nami a prišiel na svoje miesto o druhej nadránom. Chlapci unavení v momente, ako sadli. ani sa nevyzliekli, zaspali. A ráno, len čo začalo svitať, už ich niekto budil, vstavaj, Rusi. A takto 2000 chlapcov bez jedného výstrelu prešlo alebo boli zajatí a boli radi, že prešli. Týchto 2000 sa stálo potom základom pre prvú a druhú paradesantnú brigádu, ktorá bola vyhodená z lietadiel na povstalecké územie a tvorila najbojovnejšie jadro povstaleckej armády. Na veliteľstvo divízie, teda ráno, sa táto správa dostala a hneď sme tam začali sa organizovať skupinky, že určite, určite ako o dve, tri hodiny prídu aj sem a že ako sa zachovať, ako to organizovane prejsť na druhú stranu. Lenže nemecké šťuky začali bombardovať postupujúce tanky a postup sovietskej armády sa zastavil. Tento boj ja opisujem v románe Samí dobrí vojaci som sledoval zo ....aj so stotníkom Skalickým a tam bolo krásne ako dneska vo filme, keď vidíte, idú tanky a teraz tie lietadlá aj útočia, tam bol zásah, tam bol zásah, až sa nakoniec tie tanky stiahli do lesíka a bolo po boji. Tak my sme potom pokojne mohli ustupovať až smerom na Cherson, keď vypuklo na Slovensku Slovenské národné povstanie.Odrazu nám oznámili, o hodinu nás obsadzuje divízia Galicien, ktorá vás, ozbrojený nekláďte odpor a my sme vlastne, som mal jednu pištoľ, tak aký odpor som mohol klásť? Prišli, tak ja ako mapár som mal jeden domček pridelený, prišli tam, zastal tank, namieril do okna alebo tam bol napísaný mapové oddelenie a dvaja SS-áci, jeden starší a druhý asi v mojom veku prišli, namierili na mňa ruky hore. A ja ako som sedel za stolom nad mapou, tak som mal pero, žiletové pero, s ktorým sa kreslili tie vrstevnice a tak ja som zdvihol ruky, ale aj s perom A jeden hovorí: zbraň, to je moja zbraň. A sa usmial, ruky som dal dolu. A dneska alebo častejšie som si spomínal, že to bolo tak symbolicky pre mňa, že pero je moja zbraň, ktorá sa mi stala osudnou na celý život, pretože to pero zachytávalo všetky tie moje skúsenosti z vojny a stalo sa skutočnou zbraňou a často sa snažili mi práve túto zbraň zobrať. Pero sa pre mňa stalo naozaj zvláštnou a veľmi účinnou zbraňou. Mohol som ňou zabojovať aj za kamarátov. Mohol som zabojovať za tisícky slovenských vojakov, mohol som sa pomocou pera stať hovorcom slovenskej armády, slovenských vojakov a hovoriť o nich pravdu, brániť ich, pretože najradšej by boli snáď zo všetkých vojakov porobili fašistov a to absolútne nebola pravda. Lebo myslenie, to zmýšľanie slovenských vojakov bolo vrcholne demokratické, našťastie bolo aj národné. Ale nebolo, nebolo to nejaké nacionalistické. Takže som rád, že som mohol zachytiť aspoň čiastočku z ich života, z ich myslenia, z ich vcítenia, z ich protivojnového protivojnovej nálady, áno? Zachytiť aspoň časť teda ich srdca, ich svedomia, ich histórie. Človek je tvor, ktorý si chráni česť. Ak je človek, v prvom rade mu ide o česť. Nechce chodiť opľúvaný. To bol prípad Dušana Slobodníka, napríklad, a on sa súdil o česť a doma ten súd vyhral. Vonku v Štrasburgu prehral. Takže boj o česť, to je povinnosť každého človeka, aby keď odídem z tohto sveta, aby som odišiel čistý.

Miroslav Minár, moderátor
Aj počas nastávajúceho víkendu bude pre verejnosť sprístupnené Vojenské historické múzeum v Pohronskom Ruskove. Jeho majiteľ Ladislav Žákovič ho obohatil exponátmi, ktoré pripomínajú pôsobenie povstalcov na Donovaloch. Čo všetko tu, pán Žákovič, uvidia návštevníci múzea?

Ladislav Žákovič, majiteľ vojenského múzea
Takže v tomto mojom múzeu máme ako hodne vecí ako z druhej svetovej vojny, dá sa povedať, že zbrane, uniformy, guľomety, tanky, všetko, čo bolo používané počas druhej svetovej vojny na tomto okolí. Takže máme aj po nemeckej, aj po sovietskej armáde, máme tu veci aj po slovenskej armáde, vlastne po povstalcoch. Tiež tu máme taký zaujímavý asi, že horských kanón vzor 15. Je to 7,5 - jeden z najúspešnejších kanónov vyvinutý počas prvej svetovej vojny, ale tu sa používal aj v druhej svetovej vojne a hlavne sa používal aj počas povstania.

Miroslav Minár, moderátor
Ja som si všimol, tu na priedomí máte aj takú raritu, kolesá legendárnych tankov, ktoré pôsobili v Slovenskom národnom povstaní a to sa vám podarilo odkiaľ nájsť, vykopať a priniesť sem?

Ladislav Žákovič, majiteľ vojenského múzea
Posledné T3 tanky, čo mali povstalci, tak jeden ART tridsaťosmička, ART 35 a 40, to boli tie najúspešnejšie tanky, čo mali ako v slovenskej armáde a oni vlastne z povstania z Donoval ustupujú do hory, aby tam vlastne zaujali ďalšie obranné pozície, lenže dôjdu na taký úsek, že jednému tanku praskne pás a ostatní ho nevedeli obísť, lebo tam na jednej strane bola veľká priepasť v jesenných horách. Takže tie posádky tanku vystúpili, znehodnotili sa tie tanky, aby potom Nemci nemohli to použiť a vlastne tie tanky tam zostali až do tých 50. rokov. Potom prišli paliči, vtedy dostali za úkol, že majú vyčistiť tie horské chodníky a tým sa nechcelo trápiť veľmi s kolesami, tak tie kolesá zhadzovali do priepasti. A mne tam jeden kamarát to ukázal, že čo tu máme a ja som ho pýtal, že prečo to nezoberiete domov a on hovoril, že tak neni možné, lebo 5 kilometrov úplne hora a žiadne príjazdové cesty. Hovorím, vieš čo, keď vy nie, tak ja to určite zoberiem. Najprv oni si myslel, že robím srandu, ale ja som to myslel vážne, tak nakoniec som sem na takú malú káričku, s ktorou babky chodili do obchodu a s tým som začal vynášať tie kolesá. No pri prvých dvoch som si myslel, že tam aj zahynieme, lebo my dolniaci nie sme zvyknutý na ten horský vzduch, ale tak horko-ťažko sa nám to podarilo a teraz to už máme ako vystavené tuto ako v múzeu.

Miroslav Minár, moderátor
Juraj Penička a Zuzana Petreje sa pred 80 rokmi tiež zapojili do víru udalostí v Slovenskom národnom povstaní. Ich príbehy teraz prerozpráva šéfredaktor rezortného časopisu Obrana Pavol Vítko.

Pavol Vitko, šéfredaktor Obrany
Kamaráta z ľavej strany len prehodilo hore značky a bol mŕtvy. No a tomu druhému akoby pritislo hlavu k zemi a zabitý bol tiež. Nemci náš guľomet skrátka zamerali presne, spomenul na 16. október 1944 a boje pri Močiari neďaleko Zvolena veterán Juraj Penička, rodák z Pliešoviec. Proti fašistom ho najskôr nasadili v úsekoch Kremnica, Horná Štubňa a Handlová, potom ho pridelili do prieskumného družstva 2. Československej paradesantnej brigády a bojoval v lokalitách Hronská Dúbrava, Banská Štiavnica a Močiar. Prežil, no po zranení mu vo zvolenskej povstaleckej nemocnici zachránili život len vďaka tomu, že mu v podstate takmer zaživa vyoperovali z pečene črepiny z mínometného granátu. Zároveň mu museli odoperovať tri rozdrvené a polámané rebrá. S pomocou dobrých ľudí sa mu podarilo skryť pred postupujúcimi fašistami. S ťažkými zraneniami prežil v úkrytoch až do príchodu frontu, no následkom zranenia v boji ostal celý život čiastočným invalidom. No dodal, hlavné je, že sme vyhrali.

redaktor
Boli pri tom

Pavol Vitko, šéfredaktor Obrany
Chcel Som ísť do povstania spolu s bratom, no mne ísť do hôr zakázal. Za našu rodinu vraj bude bojovať on, lebo ja som podľa neho bola veľmi primladá a vraj aj trochu pekná, takže by som len zbytočne pútala pozornosť. Zasmiala sa pani Zuzana Petreje, rodáčka z Liptovskej Kokavy, s ktorou sme sa stretli v Opatovciach nad Nitrou. Cez vojnu však do smiechu nebolo nikomu. Napriek tomu pani Zuzana po vypuknutí Slovenského národného povstania celých 5 mesiacov pomáhala z Liptovskej Kokavy zásobovať práve partizánske zoskupenie, v ktorom bojoval aj jej brat Matej Uličný. Do hôr som prinášala potraviny, šatstvo či lieky. Velitelia mi dávali aj prieskumné úlohy, povedala. Ako pomocníčka partizánov má uznanú účasť v domácom protifašistickom odboji od 29. augusta 1944 do 3. februára 1945. To však nie je všetko. Počas dvojmesačných bojov o Liptovský Mikuláš až do 4. apríla 1945 organizovala rovesníčky, no aj staršie ženy do práce v práčovni v obci Pribylina. Bojujúcim vojakom tam prali a opravovali bielizeň.

redaktor
Plná poľná - chváli

Miroslav Minár, moderátor
Naša záverečná pochvala nemôže patriť nikomu inému, ako tisíckam vojakov a vojačiek, ktorí prispeli k úžasným oslavám 80. výročia Slovenského národného povstania. Totálne nasadenie v ťažkých poveternostných podmienkach, avšak s odhodlaním poďakovať sa hrdinom povstania za ich odvahu a príklad, z ktorého môžeme čerpať aj v súčasnosti. Ďakujeme.

redaktor
Plná poľná

Miroslav Minár, moderátor
A to už je z dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský, dopočutia o týždeň.