- Dátum: 11.11.2022
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 25.99 MB
Plná poľná
[11.11.2022; Regina Západ; Stred, Východ, Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
“Ako každý piatok o tomto čase, aj dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota.
Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Ďalší výnimoční ľudia za svoje výnimočné činy boli ocenení v ankete Vojenský čin roka.
* Miroslav Demeter, ženista z Michaloviec, dovolenkoval naozaj netradične. Meral dlhú cestu na Moravu, aby pomohol ľuďom, ktorí prežili ničivé tornádo.
* Statočný nadrotmajstri anjeli v zelenom,, zachránili životy účastníkom dopravných nehôd.
* Rozdáva pokoj do duší ľudí, ktorí zachraňujú iných. To je príbeh kapitána vo výslužbe Ivana Sopoligu.
* Dnes si pripomíname Deň vojnových veteránov. Včera sme si na Šafárikovom námestí v Bratislave uctili bojovníkov zo západného frontu.
* Slovensko konečne bude mať hrob neznámeho vojaka. V Bratislave sa pripravuje jeho odhalenie.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Za štvrťročie existencie ankety Vojenský čin roka sme si vypočuli množstvo príbehov ako vojaci a vojačky zachránili ľudský život, alebo niekomu nezištne pomohli. Tieto príbehy majú dva momenty, ktoré ich spájajú. Tým prvým je profesionalita a pripravenosť. Každý z protagonistov týchto príbehov bol pripravený konať v momente, keď bolo treba a urobiť ten potrebný krok navyše, lebo bol pripravený ako profesionál. Druhým je niečo, čo môžeme pokojne pomenovať dvomi slovami, duch služby. Nie je to len o tom uvedomovať si čo a kedy treba urobiť, ale tiež cítiť, že pre toho ktorého jedinca, skupinu, či pre vlasť, je niekedy potrebné vykonať niečo navyše. Presne toto okamžite konal ženista z Michaloviec, slobodník Miroslav Demeter, keď zúrivé tornádo pustošilo niektoré dedinky na južnej Morave.”
Miroslav Demeter, ženista z Michaloviec, laureát ankety Vojenský čin roka 2021:
“Posadilo ma to na zadok, doslova, no a keď som zistil čo sa tam vlastne stalo, z článkov a tých reportáží v televízii, tak som sa rozhodol, že tiež pôjdem pomôcť. Ako správny ženista priložím ruku k dielu.”
Miroslav Minár:
“Kde ste pôsobili? Čo všetko ste zabezpečovali?”
Miroslav Demeter:
“Primárne som sa zameriaval na tú Moravskú Novú Ves, som počul, že tam to bolo jedno z tých najhorších dopadov, ako aj Hrušky, tam to bolo tiež hrúza, des. Išiel som tam, no a už som potom začal, tam som už poznal tých ľudí. S niektorými som pôsobil, kým som tam chodil, tak som pôsobil až do konca, kým som mal možnosť tam chodiť, pomáhať. Takže ako s miestnymi som sa zoznámil, ale chodil som pomáhať ešte do Hrušiek, v Moravskej Novej Vsi, Mikulčice, raz som bol aj v Lužiciach.”
Miroslav Minár:
“To všetko pochopiteľne ste asi za úkor svojho voľna, svojej dovolenky.”
Miroslav Demeter:
“Skoro celú dovolenku som tam strávil, aj nejaké tie náhradné voľná, všetky čo som mal za nejakú služobnú cestu. Akurát to pekne vyplnilo od víkendu, od piatka popoludnia do ďalšieho víkendu, nedele večera, 10 dní strávených pomocou, asi 5 víkendov keď som už nemal možnosť tam chodiť.”
Miroslav Minár:
“Našli ste tam samozrejme aj nových priateľov.”
Miroslav Demeter:
“Desiatky nových priateľov, či už dobrovoľníkov, alebo miestnych.”
Miroslav Minár:
“Ako oni reagovali na to, že ste prišli aj vy? Vedeli o vás, že ste vojakom?”
Miroslav Demeter:
“Vedeli, pretože buď som odpovedal na otázku odkiaľ som, čo som, alebo už proste tí priatelia ma hneď odprezentovali, že pozrite kto prišiel. Reakcie to boli, že proste waw, z takej diaľky, Slovák, vojak prišiel pomôcť.”
Miroslav Minár:
“Neskončilo to pri tej manuálnej pomoci, ale aj ste organizovali finančnú zbierku pre týchto obyvateľov.”
Miroslav Demeter:
“Jedno som v podstate urobil hneď na začiatku pred mojou prvou cestou, tam som vyzbieral nejaké peniaze od známych, či to boli vojaci civili, alebo materiál, to som zaviezol vtedy hneď prvý deň, proste som to rozviezol a potom cez Vojenskú podpornú nadáciu vlastne čo bola zbierka, tak tú som zaniesol jednej rodine. Martin Tichý, ako otec, hlava rodiny a oni prišli o dom úplne, tam ostali len nejaké zvyšky, niekoľko tých stien nejakých, asi dielňa, alebo čo to bola šopa. V tom okamihu keď prišlo tornádo, tak on bol s pani manželkou v kostole a ich deti boli doma. Takže oni sa len schovávali pri kozube a keď som tam stál, tuto sa schovávali a tam diera v strope, presne nad miestom kde sa schovávali. Väčšina domov bola preč. Museli tam začať úplne od nuly.”
Miroslav Minár:
“Nie celkom, pretože ako sme počuli, Miroslav Demeter a jeho kolegovia, ženisti z Michaloviec, aj v spolupráci s Vojenskou podpornou nadáciou, priniesli zúboženým ľuďom na Moravu aj finančné prostriedky a takto aspoň čiastočne pomohli zmierniť následky vyčíňania ničivého tornáda. Slobodník Miroslav Demeter sa stal laureátom ankety Vojenský čin roka 2021 v kategórii Pomoc verejnosti.” Nadrotmajstri Branislav Podušel a Peter Horváth z 81. krídla Sliač sa spolu s majorom Matejom Futákom vydali 25. novembra 2001 na služobnú cestu, ktorú museli iba pár kilometrov od svojej základne náhle prerušiť. Na nešťastnú udalosť si spomínajú takto:
Branislav Podušel, 81. krídlo Sliač:
“Počas cesty na služobnú cestu do Liptovského Mikuláša sme boli svedkami dopravnej nehody, ktorá sa stala tesne pred nami na spojnici medzi Sliačom a diaľnicou do Bystrice. Po vystúpení sme išli k danému vozidlu, kde v osobnom vozidle bol zakliesnený jeden človek, chlapi z dodávky tí už boli viac-menej sami vonku bez nejakého viditeľného zranenia. Ten pán v tom vozidle bol zakliesnený, nemohol hýbať nohami, vlastne tie nohy boli pod pultom zaseknuté, vozidlo mierne stočené v priekope, takže spolu s kolegami sme zabezpečili samotné vozidlo proti pohybu, vypli štartovanie, teda zapaľovanie vozidla, následne odpojili baterku a jeden robil to, druhý to, ďalší sme sa venovali tomu postihnutému. Je to zhodou okolností príslušník Väzenskej a justičnej stráže, chlap, ktorý vlastne cestoval do práce a cestou ráno sa mu toto stalo. Počasie bolo šmykľavo, klzko, námraza, tam došlo k čelnej zrážke.”
Miroslav Minár:
“Aj táto poveternostná situácia čiastočne znemožňovala taký ten okamžitý operatívny zákrok, napriek tomu sa to podarilo. Čo nasledovalo potom?”
Branislav Podušel:
“To počasie bolo veľmi zlé, pretože vlastne od rána bolo strašne chladno, do toho začalo jemne mrholiť a de facto bolo vlastne sklo. My keď sme zastavili pri tej autonehode, tá cesta, bolo to v zatáčke, tá cesta bola mierne klopená, vlastne sme sa došmýkali k nemu. Takže aj keď sme zavolali hneď záchranné zložky, tak im trvalo skoro hodinu, kým sa im podarilo vôbec prísť na to miesto, nakoľko bolo všade veľa kolízií a strašne zle priechodný terén. Takisto vlastne potom sme pomáhali záchranárom pána preložiť na nosidlá a vôbec ho dotlačiť na tom vozíku a dať do sanitky, nás tam bolo skoro 8, vlastne my traja, aj tí páni z tej dodávky ktorá narazila, takisto príslušníci boli tam Policajného zboru, aj záchranári, aby sme vlastne na tom ťažkom teréne, klzkom, sa nám ho podarilo dostať do sanitky.”
Miroslav Minár:
“Toto sa zrejme nedá naučiť, do toho človek spadne rovnými nohami. Nespanikárili ste? Nemali ste také akože obavy, že aha do čoho sme sa dostali, zvládneme to?”
Miroslav Demeter:
“Nenazval by som to obavou. Určite to bol taký prvý moment, keď sme to videli to auto, ešte sa z neho v podstate quasi dymilo. Tak to boli také tri fázy by som povedal, že prvé bol taký strach, nie o nás, ale o toho človeka. my sme v podstate boli poriadku a vedeli sme aj z tej služby, pracujeme všetci traja pri riadení letovej prevádzky, kde tá psychologická záťaž je enormná, takže toto sme mali takú určitú výhodu, ale ten strach o toho dotyčného tam bol. Následne potom už keď to tak nejak opadlo, že už keď bol naložený, tak bola taká spokojnosť, že zvládli sme to. Keď sme sa tak všetci na seba pozerali, že v podstate išlo to. Následne na to taká hrdosť by som povedal, že nemáme sa za čo hanbiť, tak by som to.”
Miroslav Minár:
“Viete aký ďalší osud postihol tohto pána, ktorému ste v podstate zachránili život?”
Miroslav Demeter:
"My sme ho naložili do tej sanitky, odviezla ho tá sanitka a my sme sa zbalili, išli sme preč. Popravde, my sme po tom nepátrali, nejako sme to vypustili z hlavy, až behom mesiaca sa objavilo na sociálnych sieťach quasi poďakovanie, kde tento pán začal hľadať ľudí, ani nie že hľadať ľudí, ale chcel sa poďakovať trom neznámym príslušníkom ozbrojených síl, ktorí mu pomohli a to už potom spustilo vlastne celý kolotoč, že nás začalo hľadať veliteľstvo vzdušných síl kto to bol, kde to bolo, kedy to bolo a tak sa prišlo na nás. Ale viac-menej my sme to vypustili z hlavy, priznám otvorene. Prišli iné služobné úlohy, nejaké súkromné veci, takže proste áno, boli sme tam, pomohli sme a išli sme ďalej svojou cestou."
Miroslav Minár:
“Vieme v tejto chvíli aj cez Plnú poľnú zaželať tomuto zachránenému pevné zdravie a vieme prezradiť aj jeho meno?”
Miroslav Demeter:
“Určite. Aj cestou vášho rádia by sme chceli popriať hlavne zdravíčko, ak teda sú nejaké následky, dúfam že nie sú, ale skrátka aby sa Róbertovi Pavúkovi, tak sa volal ten pán, aby sa mu darilo, celej jeho rodinke. My sme radi, že sa vrátil domov. Bolo to v podstate tesne pred Vianocami, že s tou svojou rodinou je, takisto ako aj my sme.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. Aj v ďalšej časti dnešnej relácie sa budeme rozprávať s výnimočnými vojakmi, ktoré v uplynulom roku urobili výnimočné skutky a boli ocenení v ankete Vojenský čin roka. Pripomenieme vám, že dnes, 11. novembra, si po celom Slovensku pripomíname Deň vojnových veteránov. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Kapitán vo výslužbe Ivan Sopoliga rozdával pokoj do duší ľudí, ktorí pomáhajú zachraňovať iných ľudí. To je stručná charakteristika všetkého, čo pomimo svojho voľného času robí. Od toho roku 2009 ste doslova pupočnou šnúrou spojený s ozbrojenými silami.”
Ivan Sopoliga, kapitán vo výslužbe:
“Našiel som kolektív a prácu, ktorá má doteraz drží, tak som tam ostal a som tam ešte. Ale už asi budúci rok to definitívne zabalím. Neviem ešte, ale už to začínam mať také, že už stačilo.”
Miroslav Minár:
"Čoho ste z rezortu, či už ministerstva obrany, alebo z generálneho štábu z ozbrojených síl, mali doslova plné ruky práce v súvislosti s pandémiou. Tá sa dotkla aj vašej každodennej práce, ale v podstate aj vášho koníčka."
Ivan Sopoliga:
“No je to môj koníček, krízová intervencia, ale počas covidu som chodil v rámci osobného voľna a dovoleniek do zariadení sociálnych služieb a tak 4-krát do mesiaca som chodieval na anesteziologicko-resuscitačné oddelenie do Banskej Bystrice a to trvalo asi 2 roky, počas toho covidu. Chodil som tam keď boli tie zariadenia v karanténe, ale popri tom ešte robím, ja som spoluzakladajúci člen Modrého anjela, tak som chodil ku všetkým hromadným nešťastiam. Teraz naposledy som bol v Handlovej pri tom paneláku. Potom chodíme, robíme rozhovory na školách, chodíme po rodinách, zúčastňujeme sa pohrebov, takže som absolvoval počas troch dní tri pohreby. Tá moja oblasť je taká široká. Plus som expert na krízovú intervenciu v ozbrojených silách, vyškolil som vyše 120 príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Čiže ono sa mi to tak prelína tie mimopracovné činnosti. Práca, tam je niečo iné, som psychológ oddelenia výcviku, tam sa podieľam na výcviku. My sme odbor výcviku a kynológie vo Vlkanovej, som jediný psychológ Vojenskej polície, čiže ponávratová starostlivosť s rodinami, plus nejaké poradenstvo, ale moja náplň práce vlastne je podieľa sa na výcviku a robíme to … v situáciách ktoré mne sú blízke.”
Miroslav Minár:
“Ja sa dozvedám ešte, že ste stále aktívny aj v programe národnej linky na podporu duševného zdravia.”
Ivan Sopoliga:
“Áno, to je ďalšia vec. Mávam 4-5 služieb na linke do mesiaca. Keď po pracovnej dobe, tak vlastne to zriadila linka v covidovom období, to je taká linka bezplatná, nám môže volať ktokoľvek. Je to super vec. Tých liniek je veľa, ale ja som na národnej linke pre duševné zdravie.”
Miroslav Minár:
“Dostali ste sa do nominácie na ocenenie v ankete Vojenský čin roka v kategórii pomoc verejnosti. Čo to pre vás znamená?”
Ivan Sopoliga:
“Bol som teda prekvapený, lebo nešlo to od nás. Nominoval ma kolega z 5. pluku, lebo vie čo robievam, ja to teda nerobím pre ocenenie, ja som 152-násobný darca krvi. Takže ja som myslel, že za to. Ale beriem to ocenenie pre všetkých ľudí, ktorí sa podieľajú na pomoci, či u som to ja, Modrý anjel, alebo všetci ľudia na linke, všetci zariadeniach sociálnych služieb, v nemocniciach. Ja som len tá ako keby výstavná tvár teraz možno, ale nie je to moje ocenenie ale všetkých tých ľudí a mám pocit, že sme zase na nich nejako zabudli ako tá pandémia prehrmela a žijeme teraz iné obdobie, ale zabudli sme na to, že v tých zariadeniach žijú státisíce ľudí, naši blízki, alebo proste v nemocniciach s stále ľudia, tie zariadenia fungujú, ako keby pandémia skončila. Čiže pre mňa je to akože česť, ale ja si to tak neberiem. Som jeden z tisícov ľudí, z tisícov, ktorí pomáhajú a to by sme si mali pamätať, že proste nedostane nedostane to možno každý, ale zaslúžil by si to určite každý.”
Miroslav Minár:
“Za pomoc pri dopravnej nehode, pomoc pri náhlej zdravotnej indispozícii a dlhoročné dobrovoľné darcovstvo krvi, sa v kategórii záchrana života stal laureátom ankety Vojenský čin roka 2021 nadrotmajster Róbert Prôčka z Vojenskej polície. Nech už pomáhate komukoľvek, vyvoláva to o vás milú eufóriu. V ozbrojených silách ale máme veľmi dobrých odborníkov, ktorí nás dokážu pripraviť na to, aby sme takéto veci zvládali. Skromne hovorí čerstvý laureát. Vráťme sa, pán Prôčka, do toho inkriminovaného obdobia, inkriminovaného času a dňa, kedy sa stala situácia, že museli ste zasiahnuť a pomôcť človeku v núdzi. O čo išlo?”
Róbert Prôčka, laureát ocenenia Vojenský čin roka:
“Počas presunu z Bratislavy sme prišli k dopravnej nehode, stálo tam pár vozidiel. Uvedené vozidlo bolo ešte na streche, stále išiel motor, tiekol z neho benzín, tak som skontroloval vozidlo či tam niekto je, videl som, že na krajnici je nejaký zranený človek, tak som tam došiel, bolo tam viac ľudí, ktorí sa samozrejme snažili pomôcť. Len, žiaľ, nevedeli ako. To bolo to najsmutnejšie, takže som prišiel tam, pána som sa opýtal či mal niekoho v aute, ako sa cíti, čo mu je. Mal povrchové zranenia a bolo zrejmé, že má buď otras mozgu, alebo je v šoku. Viditeľné žiadne zranenia nemal. Keď som ho prehmatal či nemal zlomeniny alebo tak tak som požiadal všetkých ľudí nech mi pomôžu ho preložiť na druhú stranu.”
Miroslav Minár:
“Boli ochotní?”
Róbert Prôčka:
“Samozrejme ochotní boli, veď všetci chceli pomôcť, len nevedeli ako. Takže som ich požiadal, nech mi pomôžu preložiť na druhú stranu cesty a nech sa mu stále prihovárajú, nech mu nepodávajú pitie, nech sa ho snažia ukľudniť a nech mu rany len poprikrývajú a previažu a počkajú do príchodu prvej pomoci, samozrejme som sa ich opýtal, či telefonovali. Presunul som sa naspäť k vozidlu, kde teda ešte stále išiel motor, do ktorého som vliezol, pozrel som sa či tam nie je ešte niekto živý, popri tom som vypol motor, ešte raz som skontroloval vozidlo a našiel som človeka, ktorému som odovzdal kľúče pred všetkými, že pri príjazde záchranných zložiek aby odovzdali kľúče. Samozrejme, ešte niekto chcel ísť pre telefón, že pán vykrikuje že má telefón v aute. Tak som povedal, v žiadnom prípade nech sa nikto nepribližuje k tomu vozidlu, nakoľko z neho tečie benzín a musel som pokračovať vo svojej práci, ale ešte som aj zatelefonoval opätovne záchranárom, že kde sa to, aby som vedel upresniť, teda či dobre povedali čo sa stalo, aby aj záchranári vedeli čo budú naraz potrebovať a s čím treba prísť.”
Miroslav Minár:
“Nielen táto dopravná nehoda, ale vy ste mali v tom predchádzajúcom roku ste mali jednu takú udalosť, kedy tiež ste museli teda prejaviť svoju profesionalitu a takú tú ľudskosť.”
Róbert Prôčka:
“Všetci príslušníci ozbrojených síl radi a vždy pomôžu a bolo to dávnejšie, nie pred rokom, počas konferencie Globsec, kde pri výkone svojej práce som videl, ako chyžná na hoteli odpadla, hlavou prerazila stenu, tak som samozrejme k nej rýchlo došiel a potreboval som zistiť čo jej je. Tak som pozrel, či nemá, či niekde nekrváca, snažil som sa jej prihovoriť, ale bolo zjavné, že má epileptický záchvat, tak som ju na základe poznatkov zo všetkých kurzov, ktoré sme kedy mali, ktoré majú ozbrojené sily, dal ju do takej polohy, aby bola vystretá, aby sa niekde neudrela a zaklonil som jej trošku hlavu, aby som jej umožnil dýchanie, pokiaľ teda dýchala a snažil som sa ju utišovať a samozrejme som hneď volal kolegov nech zavolajú záchranku cez vysielačku, to bolo najrýchlejšie. Po naozaj malej chvíli, nakoľko tam záchranka priamo stála vonku, tak došli, hneď som požiadal chyžné ktoré tam došli, nech okamžite otvoria jednu izbu, nech ju môžeme niekde uložiť. Tak sme ju preniesli aj so záchranármi a oni jej podali prvú pomoc odbornú a chvíľu na to už som musel pokračovať opäť v práci, nakoľko mi chránená osoba opäť vyšla z izby.”
Miroslav Minár:
“V prípade, že sa ľudia ocitnú v obdobnej situácii, čo by mali urobiť ako prvé, aby neprepadli panike, aby si zachovali myseľ, chladnú hlavu a pomohli?”
Róbert Prôčka:
“Ono je to vždy individuálne. Samozrejme, dôležité je teda zachovať chladnú myseľ, pouvažovať kto, čo, kedy bol na akom školení, vzdelávaní, na nejakej zdravotnej výchove, ale v prípade že nikto naozaj si nevie na nič spomenúť, dnes má takmer každý mobilný telefón a je úplne jednoduchí zavolať buď 112-ku, alebo potom pokiaľ vedia že čo konkrétne, či sú lepší hasiči, záchranári, alebo policajti, tak už konkrétne číslo, uviesť im čo sa stalo a sú tam veľmi skúsení ľudia, ktorí budú hneď navigovať čo majú robiť a samozrejme vedia si podľa telefónu zistiť kde sa nachádzajú, takže vedia ich naviesť k tomu, aby úspešne ten život bol zachránený.”
Miroslav Minár:
“Pre úplnosť ešte pripomíname, že laureátom ankety Vojenský čin roka v kategórii Priateľ armády sa stalo mesto Brezová pod Bradlom a v kategórii Slúžim vlasti spoločný evakuačný tím, ktorý zabezpečoval presun občanov Slovenska a ohrozených občanov z Afganistanu.”
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“11.11. sa skončila 1. svetová vojna. Pripomíname si ho zároveň ako aj Deň vojnových veteránov.”
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Až prelomové udalosti z novembra 1989 spôsobili, že tento deň sme si začali pripomínať aj na Slovensku. Nebolo to hneď, ale až po roku 2000, presnejšie a intenzívnejšie po celom Slovensku od roku 2003, keď bol v Bratislave na Šafárikovom námestí odhalený pomník vojakom, ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali na západnom fronte. Viac v rozhovore s riaditeľom Vojenského historického ústavu ministerstva obrany, plukovníkom Miloslavom Čaplovičom."
Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany:
"Táto myšlienka bola z iniciatívy, musím povedať, nebohého generála Petráka, ktorý sa zúčastnil západného odboja, s ktorým som mal tú česť sa viackrát v živote stretnúť a bolo to obdobie rokov 2002-2006, keď sme sa mnohokrát stretli s ním a s britským pridelencom, následne tento nápad alebo túto myšlienku si osvojili aj predstavitelia rezortu obrany a my, ako Vojenský historický ústav sme sa na tom podieľali čo sa týka textovej časti tohto pamätníka, jeho vizualizácie, ako to má vyzerať. Je to maličký pamätník, ktorý si má pripomínať práve všetkých tých. ktorí bojovali nielen v západnom odboji, hovoríme teraz vo Francúzsku alebo Veľkej Británii, tých všetkých Slovákov, ale aj na Blízkom Strednom východe, či už ako obrancovia Tobruku a naši Slováci a Čechoslováci, ktorí boli práve v týchto bojiskách severnej Afriky a tak ako som hovoril, aj na tom Blízkom východe. Podarilo sa to nakoniec zrealizovať, tento pamätník bol sprístupnený. Mal som tú česť mnohokrát sa stretnúť práve s mnohými či už žijúcimi veteránmi, alebo ich manželkami alebo príbuznými. Je to tradícia, ktorá postupne na Slovensku si získala čoraz viac priaznivcov vždycky keď je Deň červených makov, alebo ten 11. november, alebo tie dni okolo tohto dátumu, tak sa tm zhromažďujeme, či už zástupcovia rezortu obrany, britskej ambasády a ďalších veľvyslanectiev a stretávame sa práve už s poslednými žijúcimi veteránmi, resp. ich vdovami, ktoré ešte na Slovensku sú."
Miroslav Minár:
“Paradoxne práve odhalenie tohto pamätníka účastníkom západného odboja začala sa písať novodobá tradícia uctievania si obetí vojen v Deň vojnových veteránov, teda 11.11., kedy bol podpísaný mier, kapitulácia Nemecka po 1. svetovej vojne.”
Miloslav Čaplovič:
“Tak samozrejme tradícia 11. novembra, toho dňa prímeria, ako to volajú rôzne, spomínajú si na to hlavne v demokraciách na západe. Tá tradícia sa preniesla postupne aj na Slovensko a myslím si, že pripomínať si práve týchto vojnových veteránov a tieto útrapy 1. svetovej vojny je na mieste, pretože už aj keby sme hovorili na tie naše slovenské pomery, alebo sa pozreli na to z hľadiska našej histórie, tak na bojiská 1. svetovej vojny odišlo bojovať skoro 400 tisíc Slovákov. 400 tisíc Slovákov z 2,5 milióna obyvateľov, to znamená, že z každej jednej rodiny z 400 tisíc, 70 tisíc zahynulo a 60 tisíc bolo trvalo zmrzačených. Čiže dnes čo my vidíme ako vojenskí historici, mnohokrát je tu snaha dopátrať sa vnukov, pravnukov, o osudoch svojich predkov a myslím, že to je dôležité pripomínať si vlastnú históriu, vlastnej rodiny a okolia kde človek žije.”
Miroslav Minár:
“Symbolom Dňa vojnových veteránov je rozkvitnutý kvet červeného maku. Spája sa s tým, čo sa udialo na jednom z bojísk 1. svetovej vojny. Hovorí plukovník Miloslav Čaplovič.”
Miloslav Čaplovič:
“11.11., je to aj Dnes vojnových veteránov, ktorý sa začína oslavovať už v roku 1920, ale predchádzala tomu jedna zaujímavá historka, ktorá sa udiala v roku 1915 pri Ipre, v Belgicku, kde pôsobili tam kanadskí vojaci a jeden z nich sa volal John McRay, to bol vojnový chirurg a on vlastne aj videl to nešťastie, tých ťažko ranených vojakov a on si tieto svoje pocity spisoval do básní a takto aj jednu báseň napísal, ktorá sa volá Na holandských poliach, kde kvitnú červené maky. Neskôr tento John McRay túto báseň zahodil, našiel ju iný dôstojník kanadský, ktorý ju poslal do časopisu Punch do Veľkej Británie, ktorá bola v roku 1915 aj publikovaná, ale on sa tohto symbolu, alebo tejto symboliky tohto oslavovania Dňa červených makov, nedožil, lebo zomrel v 1918-tom roku.”
Miroslav Minár:
“Slovensko je posiate tisíckami vojnových cintorínov, v ktorých sú pochované ostatky 160 tisíc vojakov, ktorí bojovali v rôznych svetových konfliktoch. Takým tým symbolickým miestom, kde sa každoročne na Slovensku pripomína pamiatka obetí 1. svetovej vojny pri príležitosti Dňa vojnových veteránov, je práve cintorín v petržalskej časti v Kopčanoch. Aká je jeho vlastne história?”
Miloslav Čaplovič:
"Treba si uvedomiť jednu vec, že v Bratislave bolo veliteľstvo zboru a bola to veľká zborová nemocnica a tých zranených, ktorých už nemohli z talianskeho bojiska privážať už ani do Viedne a blízka, tak ich privážali od roku 1916 do Bratislavy. Išlo aj o zajatcov vojnových. To je ten rozdiel, že na cintorínoch 1. svetovej vojny ležia vedľa seba protivníci. Je tam 12 národov a národností, ktoré sú pochované práve v Kopčanoch. Podarilo sa to pred niekoľkými rokmi znovu obnoviť a je to jeden zaujímavý cintorín, kde každoročne aj pri pechotnom zrube, ktorý symbolizuje tú 1. republiku a obranu Československa, sa stretávajú veteráni. Ja si len vážim, že tam chodia najvyšší predstavitelia rezortu obrany, mesta a takisto že to organizuje Zväz dôstojníkov alebo vojakov spolu s občianskymi združeniami."
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Centrálnym protokolárnym miestom, kde po celom svete vzdávajú úctu a česť padlým statočným vojakom bežní ľudia a štátne návštevy, sú hroby neznámych vojakov. Je to aj miesto pre všetkých pozostalých, ktorí sa už nikdy nedozvedia kde leží hrob ich syna, manžela, otca, či starého otca. V našom hlavnom meste takéto dôstojné protokolárne miesto chýbalo. To už onedlho bude minulosťou. Spresňuje riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany, plukovník Miloslav Čaplovič."
Miloslav Čaplovič:
"Ja pevne verím, že po tých desaťročiach snáh rôznych občianskych združení, hlavne aj ministerstva obrany, sa nám tento cieľ, aby na Slovensku bolo protokolárne miesto Slovenskej republiky, podarilo naplniť a momentálny stav je taký, že máme priestor, ktorý bude na Rázusovom nábreží, medzi Slovenským národným múzeom a Slovenskou národnou galériou. Konečne na Slovensku, tak ako v iných európskych štátoch, ale aj ostatných štátov, majú protokolárne miesto a myslím si, že my si zaslúžime to nielen súčasní vojaci, ale aj tí, čo boli v 1., 2. odboji, ale aj všetci, čo zahynuli, tí bezmenní hrdinovia, o ktorých vieme toho málo a myslím si, že bude to dobré. ak sa nám to podarí naplniť a ja pevne dúfam, že to bude čoskoro."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
