- Dátum: 18.12.2024
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 73.79 MB
Hosť Rádia Regina - plk. Jozef Žiak
ROZHLAS | Dátum: 18.12.2024 | Zdroj: Rádio Regina | Strana: 1 | Prevádzkovateľ: Slovenský rozhlas | Relácia: 20:05 Hosť Rádia Regina
Miroslav Minár, moderátor
Plukovník vo výslužbe Jozef Žiak je vojenským novinárom. Za vojakmi našich ozbrojených síl putoval po celom Slovensku. Jeho reportáže v rezortnom časopise Obrana, ktorý, mimochodom, po vzniku Slovenskej republiky zakladal, prinášajú čitateľom autentický pohľad na výcvik vojakov doma, ako aj na ich službu na zahraničných mierových misiách a vo vojenských operáciách. Na stretnutie s ním vás v nasledujúcich minútach vo vysielaní Rádia Regina pozýva Miroslav Minár.
/hudobný predel/
Myslím, že poslucháči Rádia Regina pochopia, že sme dlhoroční priatelia, dlhoroční spolupracovníci, vlastne poslední mohykáni, ktorí sa venujú vojenskej žurnalistike. Ale vráťme sa, Jožko, k tým začiatkom, k tým študentským rokom. Začínal si pri Leteckých opravovniach v Trenčíne, učilište v odbore letecký mechanik. Prečo práve táto odbornosť?
Jozef Žiak, vojenský novinár
Možno aj preto, že moji rodičia, otec aj mama, pracovali v Leteckých opravovniach. Otec ako letecký mechanik a mama bola THP pracovníčka na nákupe Leteckých opravovní, takže aj to ma tam lákalo. No a stále nad hlavou mi lietali lietadlá a vrtuľníky z neďalekých Leteckých opravovní, keď robili zálety alebo chodili na opravy alebo už k vojskám.
Miroslav Minár, moderátor
Taká zvláštna odbornosť, letecký mechanik, v súčasnosti možnože aj žiadaná, ale to je už trošku o niečom inom. Ale vtedy, samozrejme, lietadlá MiG-21, neskôr MiG-29, vrtuľníky Mi-17, 24 neskôr, samozrejme. Bola to taká výzva, že teda vŕtať sa v tých motoroch?
Jozef Žiak, vojenský novinár
Myslím, že hej, aj preto, lebo tá škola pri Leteckých opravovniach Trenčín bola vtedy vlastne jediná na Slovensku v tomto smere. Jediná, ktorá vychovávala leteckých mechanikov, a to rôznych odborností. No a potom, po skončení školy, som pokračoval, ako sa hovorí, plynulo v Košiciach a v Prešove na Vojenskom leteckom učilišti zase tento smer a som skončil ako technik lietadla vlastne a narukoval som do svojho prvého útvaru do Přerova na strednú Moravu.
Miroslav Minár, moderátor
Áno, to bol osud mnohých študentov, absolventov vojenských stredných odborných škôl, že teda po absolvovaní na Slovensku toho bolo málo, všetci museli ísť do Čiech. Nebolo ti tak trochu ľúto, že opúšťaš rodnú domovinu a mieriš k bratom Čechom, Moravákom?
Jozef Žiak, vojenský novinár
Ani tak nie, lebo v Trenčíne, kúsok od hranice, 10 km necelých, chodil som tam na rôzne výlety, sme chodili zo školy aj na divadelné predstavenia do vtedajšieho Gottwaldova, do Brna, do Olomouca, takže nebolo to pre mňa nič strašného, ani nič vzdialeného. A nakoniec, v našom leteckom pluku sme boli zhruba tri štvrtiny osadenstva pluku sme boli Slováci.
Miroslav Minár, moderátor
Čiže slovenská jednotka, ale vtedy bola Československá ľudová armáda. My sa po pesničke budeme teda rozprávať aj o tom štúdiu v tej Vojenskej strednej odbornej škole jedna v Košiciach a v Prešove, no a potom zabŕdneme aj do tej novinárskej práce.
/hudobný predel/
Mojím hosťom je dnes večer plukovník vo výslužbe Jozef Žiak, jeden z posledných vojenských redaktorov, ktorý sa venuje problematike ozbrojených síl. My sme sa pred pesničkou rozprávali o tých začiatkoch, prečo si sa rozhodol pre štúdium leteckej techniky. Mohli by sme teraz poslucháčom priblížiť napr. aj ten život v tej Vojenskej strednej odbornej škole, lebo my už tie stredné školy nemáme, čo možnože trošku absentuje, tak aké to tam bolo, napr. najskôr v Prešove a potom v Košiciach.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Vojenské letecké učilište, samozrejme, vychovávalo odborníkov pre celú leteckú techniku. Čiže technikov lietadiel - dragmotor, čož je môj prípad. Potom pre elektrovýzbroj a rádiovýzbroj, reálnu vojenskú výzbroj lietadla. No a okrem tej mojej odbornosti, boli všetky odborné dielne pripravené v Prešove. Len na letisku v Košiciach sme mali my lietadlá v reze, makety a ďalšie odborné dielne, preto sme sa my odborne pripravovali v Košiciach, len naša odbornosť. Nastúpilo nás tam zhruba 255, školu ukončilo zhruba 80. Možno sa vraví, že za socializmu, že všetci ukončili školu, no nebolo to tak, minimálne v prípade letectva nie. Naši učitelia nám jasne povedali známu formulku, že keď sa pokazí auto, skončí v priekope, keď sa pokazí lietadlo, tak ide k zemi, čiže tu si nemôžeme dovoliť žiaden omyl, žiadnu chybu. Ja som tú techniku poznal, napr. už som ako štátne skúšky na lietadlo L-29 Delfín a pred koncom štátnej skúšok som bol na L-39 Albatros.
Miroslav Minár, moderátor
O akých rokoch sa to my rozprávame v tejto chvíli?
Jozef Žiak, vojenský novinár
Rozprávame sa o rokoch 1973-1975.
Miroslav Minár, moderátor
1973, ty si navliekol na seba už vtedy modrú uniformu?
Jozef Žiak, vojenský novinár
Ako mali sme, aj pracovnú sme mali normálnu, samozrejme, maskáče, a potom sme mali uniformu normálnu zelenú a modrú sme dostali pri vyradení, keď sme boli vyradení za podporučíkov v júli 1975.
Miroslav Minár, moderátor
Nastala služba v Přerove a zrejme tu asi si dospel k tomu rozhodnutiu, že teda zmeníš svoje pôsobenie a oslovila ťa žurnalistika, konkrétne vojenská?
Jozef Žiak, vojenský novinár
No bolo to tak, že keď som nastúpil do Přerova k leteckému pluku, tak dva razy do roka bola súťaž o najlepšie pripravené lietadlo pluku, či na zimnú a letnú prevádzku. A mne sa ako mladému uchu podarilo, že hneď po príchode som vyhral ako tú súťaž a vtedy si ma začal všímať viacej aj veliteľ letky. Keďže sa robili rôzne súťaže, náš letecký pluk vypomáhal vtedy na jeseň pri jesenných prácach poľnohospodárskym družstvám v okolí Přerova na Hanej, tak hovorí, no, bolo by dobré niečo napísať o tom, zopár riadkov a poslať do vojenskej tlače. No skús to ty? Tak som skúsil, no a asi sa zadarilo, lebo čím ďalej, tým viacej som bol poverovaný takýmito úlohami.
Miroslav Minár, moderátor
No a, samozrejme, potom prišlo aj rozhodnutie presťahovať sa do Ľvova na vyššie vojensko-politické učilište, kde bola fakulta žurnalistiky, Fakulta vojenskej žurnalistiky, kde sa nedostal hocikto, samozrejme, musel mať nejaké odporúčanie, no ale podarilo sa.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Som sa teda prihlásil do výberu, na začiatku toho výberu nás bolo zhruba 80 a museli sme niečo napísať, urobiť nejaké rozhovory. No a potom tých, čo z nás vybrali, tak sme išli na trojmesačný jazykový kurz do Bratislavy na ruský jazyk a po jeho ukončení sme 10 boli vybraní pre štúdium v dnešnom západoukrajinskom Ľvove.
Miroslav Minár, moderátor
Tu sa naše cesty stretli, ale o tom sa budeme rozprávať po ďalšej pesničke.
/hudobný predel/
Púť môjho hosťa, plukovníka vo výslužbe Jozefa Žiaka, od začiatkov, keď pričuchol k vojenským motorom, motorom vojenských lietadiel, pokračovala vlastne štúdiom v Ľvove, štúdiom vojenskej žurnalistiky. Ako som už povedal pred pesničkou, tu sa naše cesty stretli, preťali. Bolo to obdobie začiatkov istých premien spoločenských, ale predsa len, ten tvrdý socializmus tam prevládal. Mali sme asi to šťastie, že sme mali dobrých profesorov, dobrých učiteľov, ktorí chápali to, že my sme Česi, Slováci, jediní študenti, dôstojníci, pretože oni pôsobili, či už v Československu alebo v Nemeckej demokratickej republike, takže oni nás nejak tak opiť rožkom nemohli. Napriek tomu ale myslím si, že táto škola vojenským žurnalistom dala dobré základy.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Je to pravda a musíme ale pripomenúť aj tú atmosféru toho západoukrajinského mesta Ľvov, pretože to nebolo žiadne typické sovietske mesto. Ľvov patril stáročia pod Poľsko, čiže ten poľský vplyv tam bol viditeľný na architektúre, pamätníkov od Adama Mickiewicza, univerzity, bývalá Poľská univerzita a polytechnika a ďalšie. Potom, 150 rokov po rozdelení Poľska a treťom delení Poľska pripadlo Rakúsko- Uhorsku, čiže zase ten prvý dojem, ktorý tam človek získal, keď prišiel vlakom do Ľvova, hovorím, no takáto stanica mi je nejaká povedomá, pripomínala pražské Hlavné nádražie alebo viedenskú stanicu Viedeň juh, či stanicu v Budapešti. Ešte pred 2. svetovou vojnou, dve tretiny obyvateľov mesta tvorili buď Poliaci alebo Židia, Ukrajincov tam bolo veľmi málo, väčšinou v tých dedinkách okolo, ale v priamom meste nie. A, samozrejme, po skončení vojny väčšina Židov bola vyvraždená a skončila v koncentračných táboroch, ďalší sa odsťahovali, čiže tých tam zostalo málo a Poliakov tiež po výmene obyvateľstva. V Poľsku sa dodnes traduje a volajú to akože nový Ľvov.
Miroslav Minár, moderátor
Vráťme sa teda k tým študijným rokom, bolo to štvorročné štúdium vojenskej žurnalistiky vo Ľvove. V tejto spomínanej škole, tam ten sovietsky vplyv bol mimoriadne tvrdý.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Ja som tam študoval v rokoch 1978-82. Bola tam veľká vojenská posádka, či už táto vysoká vojenská škola, veliteľstvo Prikarpatského vojenského okruhu, veliteľstvo tzv. železnej divízie, rôzne vojenské útvary, ale aj závody, ktoré tam boli a s nimi prichádzalo do mesta aj množstvo ruskojazyčného obyvateľstva, ktorí, samozrejme, brali trošku to inak, tvrdili, že toto je ako západná... Sovietskeho zväzu.
Miroslav Minár, moderátor
Štúdium žurnalistiky si ukončil teda v roku 1982. Potom, hybaj znovu do Čiech.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Áno, nastúpil som do vojenského časopisu Palcát 4. armády, ktorý mal svoje sídlo v južných Čechách, v Písku. Ono to trošku predznamenalo, že keď sme už na vojskovej stáži, keď som bol v tretiaku, tak som práve prišiel a bol som tam na stáži v tejto redakcii, udalosti v Poľsku nabrali taký smer, že bola Solidarita potlačená, bolo vojenské riešenie, vnútroštátne teda, na toto obdobie sa pripravovala aj vtedajšia Československá armáda, konkrétne aj zložky 4. armády boli pripravené, postupne prichádzali na poľskú hranicu. Ja, ako stážista, som išiel s nimi, len chvalabohu, boli sme pri Náchode a vtedy sa to odpískalo, že nie, nikam sa do Poľska nepôjde, chvalabohu.
Miroslav Minár, moderátor
A tu, v Písku, sa opäť naše cesty stretli, pretože po absolvovaní žurnalistiky som aj ja musel ísť do Čiech, lebo tak nám bolo povedané a konkrétne mne, že súdruh, ale vieš, nemôžeš zostať na Slovensku, lebo v Čechách nám slúži pomerne veľa Slovákov, slovenských vojakov a tí potrebujú aj tú bojovú zástavu, čítať články po slovensky. Tak dobre, tam sme sa teda spoločne stretli, ale nás to ťahalo vždy aj na to Slovensko a práve mali sme jednu výhodu, že veliteľstvo 4. armády malo niektoré svoje jednotky aj na Slovensku.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Malo celé južné Čechy, a potom celá Morava patrila pod 4. armádu, Juhomoravský, Severomoravský kraj a plus niektoré zásobovacie a ďalšie zložky na území Slovenska. Dnes možno je to trošku taký paradox alebo taký nezvyčaj, ale vtedy vo vojenskej tlači písali, keď bol redaktor Slovak, písal po slovensky, keď bol redaktor Čech, tak po česky. Keďže Slovensko, vtedajší východný vojenský okruh, predstavovalo pre Československú armádu hlavne zásobu nových vojakov, čiže pripravovali sa tu noví vojaci v rôznych výcvikových kurzoch, poddôstojníckych školách, stredných vojenských školách, ale zároveň, keďže to bolo ďalej od predpokladaného bojiska, tak boli sústredené na Slovensku rôzne logistické centrá, sklady a podobne, či už to boli Vrútky alebo mnohé ďalšie.
Miroslav Minár, moderátor
No a práve o ceste Jozefa Žiaka na Slovensko sa budeme rozprávať už o chvíľu.
/hudobný predel/
Plukovník vo výslužbe Jozef Žiak je vojenským novinárom od roku 1982. Najskôr pôsobil v južných Čechách a neskôr aj v Prahe v redakcii Obrana lidu.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Z Písku ma povolali do Prahy, si ma vybrali, no a potom prišiel rok 92, kde už bolo jasné, že sa bude deliť federálna armáda aj štát, tak som sa prihlásil, samozrejme, domov, na Slovensku naspäť. No a to sa udialo, že týždeň pred Vianocami v roku 1992 som prišiel do objektu dnešného ministerstva obrany.
Miroslav Minár, moderátor
Na Kutuzovovu ulicu v Bratislave.
Jozef Žiak, vojenský novinár
A doslova na zelenej lúke sme začali zakladať vojenský časopis. Keď poviem na zelenej lúke, to naši kolegovia v Prahe vedeli, a preto nám oznámili, že nám želajú veľa šťastia, ale že zhruba pol roka až trištvrte roka bude trvať, kým niečo vydáme. Boli veľmi ohúrení, keď sme im koncom februára roku 1993 poslali prvé číslo Obrany. Spočiatku si mysleli, že to sme v tlačiarni nechali len kvôli nim vytlačiť, nemohli pochopiť, ako je to možné, že sme z ničoho vlastne vyrobili časopis. Ono tie začiatky boli také, že napr. mojím služobným vozidlom motorovým bolo moje osobné auto súkromné, vlastný fotoaparát a podobné tieto veci a vtedy sme nejaké náhrady za prevádzkovanie súkromného auta vôbec neriešili. Prosto sa tvorilo niečo nové, my sme boli pri tom a chceli sme, aby to fungovalo, takže tieto problémy sme vôbec nevnímali.
Miroslav Minár, moderátor
Časopis vznikol, časopis sa ujal, vlastne on pokračuje aj do dnešných dní. No a o tej práci v časopise Obrana, čo je časopis rezortu ministerstva obrany, o tom sa budeme rozprávať v ďalšej časti.
/hudobný predel/
Novým pôsobiskom Jozefa, Žiaka, plukovníka vo výslužbe, sa stal rezortný časopis Obrana.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Spočiatku sme vychádzali na novinovom papieri ako týždenník. Potom, po určitom čase, sme prešli na dvojtýždennú periodicitu a neskôr na mesačnú, čož je aj v súčasnosti. A menila sa aj kvalita papiera. Cesta k tomu, samozrejme, nebola jednoduchá a ani ľahká. Aj u nás, v redakcii sa vystriedalo mnoho záujemcov o prácu, tá práca je trošku náročnejšia, ako sa na prvý pohľad zdá a mnohým záujemcom, ktorí sa neosvedčili z rôznych príčin, som musel vysvetľovať, že keď prídu k útvaru na služobnú cestu, urobia reportáž a vrátia sa domov, to ešte nie je koniec práce, to je len začiatok. Lebo si musia, samozrejme, prepísať diktafón do počítača, musia si stiahnuť fotografie do počítača a pracovať s nimi. A to mnohí nepochopili a hneď otázka bola, no a kedy to máme robiť? No tak hovorím, však sú aj soboty, nedele, aj sú večery. No tak to nie, to v žiadnom prípade. Takže mnoho ľudí to vzdalo preto, lebo hovorí, no za tie peniaze, to ja budem radšej robiť menej práce ako toto. Takže ostali sme len tí skalní v redakcii, ktorých to, s prepáčením, baví a ktorí vidia v tejto práci zmysel svojho profesionálneho života.
Miroslav Minár, moderátor
Áno, hovoríme o služobných cestách. Ja som sa niekde dočítal, že počas tvojej kariéry si za zaujímavými ľuďmi, za zaujímavým výcvikom precestoval vyše 1 340 000 km.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Mali sme Škodovku 120, v rámci delenia federálnej armády sme dostali čiernu Volgu, no a vtedy tá čierna Volga spôsobovala, keďže to bolo v mysliach tých vojakov papalášske vozidlo, tak keď sme sa blížili k útvaru s tou čiernou Volgou na bránu, tak si vojačkovia mysleli, že prišla nejaká kontrola, tak sa hneď v panike hlásili, že asi niekto prišiel. Najdlhšie sme jazdili vozidlom Favorit, na ktorej sme najazdili 364 000 km a ešte potom jazdil pre bratislavskú posádku. No a postupne sa vystriedala Felícia, Fabia, Škoda Octavia Combi až po dnešný Golf. Keď sme začínali, samozrejme, sme sa inšpirovali našimi skúsenosťami z Prahy a skúsenosťami našich kolegov, či už v tej Obrane lidu alebo A reportu. Gro armády tvorili vojaci v základnej službe, sme sa snažili, aby tam boli aj pre nich určité rubriky, ale aj trošku na uvoľnenie. Súčasťou bola pevne krížovka celostránková, rôzne zaujímavosti pre mladých ľudí. Mali sme tam, vtedy bolo najnovšie pesničky, najnovšie filmy, čo boli požičovne a čo sa dali dať nielen s vojenskou tematikou a duchovná služba bola zriadená v ozbrojených silách. Tak sme sa snažili podchytiť a osobne som mal na starosti duchovné slová, v každom čísle Obrany máme. A boli sme tiež pri prvých medzinárodných vojenských púťach, kde sa Slovensko zúčastnilo, či už to boli Lurdy, potom to bolo v Ríme, u nás púť vojenská v Levoči, Čenstochová v Poľsku, že toto všetko tam zostalo. V prvopočiatku bolo aj ďalšia vec, že mnoho vojakov prešlo, ako aj môj prípad a tvoj je, že sme sa vrátili na Slovensko z Čiech. No a títo vojaci, samozrejme, mali svoje problémy, väčšina z nich mala rodiny a potrebovala niekde bývať. Tie posádky neboli pripravené na taký nápor ľudí, vojska, techniky. Zaujímavý seriál bol Lesk a bieda redislokovaných posádok, kde sme chodili po jednotlivých posádkach na Slovensku a sme mapovali tú situáciu, v akej žijú oni, ich rodiny. Tu treba pripomenúť, že značná časť tých posádok boli posádky, kde predtým pôsobila 20 rokov sovietska armáda, či už to bolo Komárno, Štúrovo, Nové Zámky, ale aj Sliač, Jelšava a mnohé ďalšie mestá.
Miroslav Minár, moderátor
Roky plynuli, menil sa charakter Armády Slovenskej republiky, neskôr Ozbrojených síl Slovenskej republiky. V súčasnosti časopis si môžu preštudovať aj študenti. Prispôsobuje sa obsah aj tejto mladej generácii? Lebo predsa len, je potrebné vlastne medzi nimi získavať novú krv do armády.
Jozef Žiak, vojenský novinár
Po roku 2003, 2004 sa začal proces profesionalizácie, čiže ten podiel tých vojakov v základnej službe klesal, až úplne zanikol. A teraz sme stáli pred otázkou, čo iné potrebujú tí vojenskí profesionáli, ako tí vojaci v základnej službe. Nastúpili rubriky, ktoré mali v tej odbornej príprave im pomôcť, či už rôzne odborno-technické rubriky tam boli, okienka, články o novej technike, skúsenosti, ako s ňou pracovať a ako nepracovať. Keď sme vymýšľali názov Obrana, v živote nás nenapadlo, že niekedy nejaký časopis vojenský vychádza pod týmto menom. No až v roku 95, lebo dlhé roky sme mali redakciu na 20. poschodí Kukurice v areáli ministerstva obrany, prišiel vysoký šedivý pán s veľkou bichľou pod pazuchou, no a nám povedal, že či my vieme, že už takýto časopis vychádzal. Hovorím, Nie. Otvoril nám dosky z toho časopisu a vysvetlil, že časopis Obrana vlastne založili americkí Slováci v roku 1914 v Spojených štátoch v Clevelande. Bol určený pre amerických Slovákov, podnecoval ich ku vstupu do Československých légií. Písali tam Štefánik, Beneš, Masaryk a ďalší predstavitelia odboja prvorepublikového. No a my sme dostali povolenie od tohto pána a organizácie, že môžme upravenú hlavičku používať v našom časopise, čo sme aj zopár rokov robili. A zároveň, tým pádom, nám pribudlo v tiráži nášho časopisu oznámenie, že vznikol v roku 1914 v Clevelande v USA a obnovený bol v roku 1993 v Bratislave, na Slovensku. Odrazu sme napr. oproti našim bratom Čechom získali takú historickú výhodu, o ktorej nechyrovali. V tomto prípade sme najstarší vojenský časopis.
Miroslav Minár, moderátor
No a práve o tom, ako v časopise Obrana sa nielen regrutuje, ale sa prinášajú aj príbehy našich vojakov, nielen tu, u nás, na Slovensku, ale aj hlavne na zahraničných mierových misiách a vojenských
