Deti potrebujú vojakov ako symbol disciplíny

Pre tri desiatky detí s ťažkým detstvom, pre ktoré organizuje letný tábor humanitárne združenie miniBODKA, otvoril dnes Ženijný prápor Sereď svoje brány.

Na nádvorí kasární sa pripravuje na svoj slávnostný pochod jedna z najvzácnejších „čiat“, aká tu kedy pochodovala. Deti, ktorým sa doma nedostávala z rôznych dôvodov starostlivosť, ba niektoré boli aj podvyživené či dokonca týrané.

„Pochodóm vchod!“ zavelí mladá poručíčka Lenka Randiaková. Deti, ktoré sa predtým ako zábavnú hru naučili za pár minút reagovať aj „Vpravo bok!“ či „Vľavo bok,“, vykročia správne. „Ľavá, dva!“ Z tribúny im salutuje veliteľ ženijného práporu podplukovník Ľubomír Mrváň.

„Naše deti sa okrem iného snažím viesť k disciplíne a sebadisciplíne. Veľa z nich ju zvláda len postupne a aj to nie ľahko,“ hovorí riaditeľ združenia miniBODKA Milan Daniel. Ako dodáva, je veľmi vďačný, že kancelária ministra obrany Ľubomíra Galka im takmer obratom vyšla v ústrety a umožnila nám návštevu vojenského útvaru. „Práve vojaci sú pre naše deti symbol disciplíny,“ tvrdí Daniel.

Združenie miniBODKA vyhľadáva na Slovensku zanedbávané a týrané deti a snaží sa im pomáhať. Či už osvetou v ich nie ideálnych rodinách, alebo aj súdnou cestou. A to i ich odobratím a umiestnením do starostlivosti detských domovov, alebo pestúnov.

Riaditeľ Milan Daniel by vedel dlhé hodiny rozprávať smutné príbehy o deťoch, ktoré bývali zamykané v pivnici, boli nútené k prostitúcii alebo boli vyhladované na kosť. Napokon, ani príbeh jeho detstva nebol veselý. Naopak. Na svoj život si v svetlejších farbách spomína až odvtedy, keď nastúpil začiatkom 90. rokov na vojenčinu.

„Slúžil som vo Vajnoroch ako vodič. Niekoľko mesiacov som bol odvelený aj sem, do Serede. Z vojenčiny som nechcel odísť – absolútne som nemal kam. O to viac som šťastný, že sme mohli prísť práve tu, do Serede.“

Milan Daniel pomáha ako dobrovoľník deťom už od roku 1993. Jeho združenie miniBODKA existuje päť rokov. Medzi vojakmi bol s deťmi vôbec po prvý krát.

Vojenský potápač Vladimír Búda deťom ukazuje svoj skafander a vysvetľuje, že mu v ňom nie je zima ani pod ľadom. Zdravotníčka čatárka Mária Lukáčiková im ukazuje, ako ošetriť otvorenú ranu. Desiatnik Martin Melišík medzi tým odbehne po veľké vrecúško cukríkov a všetkých ponúka. To už deti pokračujú k desiatnikovi Adriánovi Moravčíkovi, ktorý ich nechá, aby si vyskúšali plynovú masku. Desiatnik Vladimír Reg, ktorý už slúžil na Balkáne, v Eritrei, Iraku aj v Afganistane, im zase ukazuje míny a nástroje na ich zneškodnenie. Najmä chalanov na ďalšom stanovišti zaujímajú ručné zbrane. Kúsok ďalej ich čaká čatár Jozef Kurinec s odmínovacím kompletom Božena.

„Najviac sa mi páčila prvá pomoc,“ povie 14-ročná Mária z Nitry. O rok mladší Mário sa zase nevie odtrhnúť od vojenských vozidiel. Už dospelému 18-ročnému Mirovi, ktorý sa učí za automechanika, no chcel by byť aj policajtom, sa páči všetko...
Keď sa deti po záverečnom slávnostnom pochode zoradia pred tribúnou, veliteľ ženistov podplukovník Mrváň im rozpráva o tom, ako jeho vojaci stavajú mosty, ako v zahraničných misiách odmínujú cesty a polia a ako sa snažia robiť svet lepším.

Nezabudne zdôrazniť ani to, čo pre armádu, ako aj pre bežný život, znamená disciplína. Kopa otázok zo strany detí, rovnaký počet odpovedí z úst veliteľa. Až potom pplk. Mrváň dekoruje riaditeľa Milana Daniela pamätným odznakom seredských ženistov za celoživotné snaženie v prospech detí. Muža, ktorý si šesť detí aj adoptoval. Napokon vojaci všetkým dievčatám a chlapcom pripnú na tričká zlatú hviezdičku.

„Naše deti spravidla vyrastali vo veľmi čiernobielych podmienkach. Mojou snahou je priblížiť im svet so všetkými jeho farbami – a to sa nám dnes podarilo,“ s poďakovaním za všetkých hovorí Milan Daniel. Aj prítomný slobodník Branislav Zelený cíti, že toto „farebné“ vojenské predpoludnie nebolo dnes v seredských kasárňach zásahom mimo.