Homília ordinára na sv. Povýšenia sv. Kríža


Drahí bratia a sestry! V časoch, keď bola Európa rozdelená na dva tábory: západný – kapitalistický a východný, kde sa hlásal ateizmus, sa sformulovalo takéto vyjadrenie , ktoré charakterizovalo život v týchto dvoch blokoch: „Západ si zvolil Krista bez kríža – a Východ kríž bez Krista“. To znamená, že ľudia na Západe si udržiavali svoju kresťanskú vieru, ale zamerali sa na blahobyt a robili všetko preto, aby odstránili zo života akékoľvek utrpenie. Tu, na Východe, sa vyvíjalo veľké úsilie o odstránenie kresťanskej viery, ale žili sme v určitej biede a s trápeniami, od ľudí sa vyžadovali obete až do krajnosti – pre budovanie lepšieho sveta...
Tieto dva postoje však viedli k tomu, že tí, čo chceli mať Krista bez kríža, stratili aj svoju kresťanskú vieru; a tí, čo si ponechali iba kríž bez Krista, sa obetovali nezmyselne a bezvýsledne. Tieto dve skutočnosti: Kristus a kríž patria nerozlučne spolu. Boží Syn Ježiš Kristus vykúpil svet, ľudstvo, svojou obetou na kríži, svojím uponížením sa až po kríž. Chcieť byť kresťanom, čiže nasledovníkom Krista, nie je možné bez kríža. Veď On jasne povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech  zaprie sám seba, vezme každodenne svoj kríž a nasleduje ma.“ A kríž bez Krista, čiže rozličné ťažkosti a trápenia života bez prijatia cieľa, ktorý ukazuje Ježiš Kristus a bez Jeho pomoci, nemajú zmysel, sú neznesiteľné a neprijateľné. Aký je postoj súčasného človeka k Ježišovi Kristovi a ku krížu? Asi najlepšie vystihneme tento postoj, ak povieme, že dnešný človek, globalizovaný človek, nechce ani jedno ani druhé: nechce ani kríž, ani Krista. Alebo inak vyjadrené. Chce život bez kríža, bez námah, ťažkostí, bez obety a utrpenia a chce život do ktorého mu Boh nehovorí, v ktorom nemusí zohľadňovať Kristov príklad a Jeho slovo, v ktorom si jednoducho môže robiť čo sám uzná za vhodné. Pozrime sa, aké predstavy o živote sa nám predkladajú v televízii a v časopisoch, o akom živote snívame aj my sami: vidíme len pekných mladých ľudí, ľudí bohatých,  ľudí, ktorí si užívajú radosti a príjemnosti života – vozia sa na drahých autách, trávia dovolenku na ďalekých ostrovoch, majú luxusné domy, zamestnanie s vysokým platom, užívajú si príjemnosti vzťahov medzi mužom a ženou bez ohľadu na nejaký morálny zákon...Keď sa predsa len blížia nejaké problémy, nepríjemnosti a bolesti, tak sa očakáva, že všetko vyrieši medicína – až po transplantáciu chorých orgánov za nové, alebo dobrí právnici – samozrejme, ak máme dosť peňazí. Obetovať sa pre niekoho, pre deti, manželského partnera, pre chorých a starých – a už nehovoriac o obete pre vlasť, pre blížnych – to nás jednoducho nezaujíma, nech sa každý stará o seba, my máme svoje starosti a svoje záujmy...
Dá sa však žiť bez kríža a bez Krista? Za čas áno. Ale tento egoistický prístup k životu netrvá dlho. Aj takýto človek sa skôr či neskôr stretne s krížom, s utrpením, s bolesťou, s blížiacou sa smrťou. Mnoho razy sú to kríže, ktoré si  svojím štýlom života zapríčinil sám. Na jednej strane kríž je tu s celou svojou nepríjemnosťou a tvrdosťou – na druhej strane sa s ním človek nechce zmieriť, nechce ho prijať. On chce žiť po svojom – no, to už nie je možné. V nemocnici som stretol muža, asi štyridsiatnika, bezmocne ležať na posteli. Prihodila sa mu taká drobnosť: oberal v záhrade ovocia a spadol zo stromu. Následky však boli katastrofálne: zlomená chrbtica, narušená miecha, ochrnutie. Povedal mi zúfalým hlasom: Teraz sa mi to muselo stať, keď som už dosiahol všetko: mám rodinu, postavil som dom, na vysokej škole som dosiahol profesúru, dcéra bude promovať. Jednoducho úspešný život – a nepotreboval k tomu Boha. Potom strávil nejaký čas v rehabilitačnom ústave. Rozprával mi o tom, ako boli títo ochrnutí pacienti odkázaní na milosť a nemilosť zdravotníckeho personálu, doslova povedal, že boli na tom horšie než dobytok. Spočiatku videl jediné riešenie v úteku zo života, v samovražde. Jeho manželka mala s ním veľa práce, aby ho pred týmto zúfalým činom zachránila. Postupne pod jej vplyvom sa začal otvárať aj pre vzťah k Bohu, prijímal svoje položenie, snažil sa zaradiť do života a vo svojom meste sa pričiňoval o odstraňovanie barier, aby chodníky i vstupy do kostolov boli prístupné aj pre vozíčkárov, akým bol aj on sám. Len ak človek spozná Toho, ktorý za nás z lásky na kríži zomrel, ak si osvojí Kristov postoj pokornej poslušnosti voči Božej vôli a ak od Krista čerpá duchovnú silu, iba vtedy môže zvládnuť svoj kríž a môže ho premeniť na nástroj lásky. Pri nedávnej návšteve väznice v Ilave som sa stretol s  jedným mladým väzňom, odsúdeným na dlhé roky. Poznám sa s ním už niekoľko rokov, občas mi napíše. Pri stretnutí mi daroval veľký zošit, v ktorom píše niečo také, ako kedysi napísal sv. Augustín vo svojich „Vyznaniach“. Totiž aj on bol pokrstený, stal sa kresťanom až v dospelom veku. Krst prijal vo väzení. A potom zobral svoje nasledovanie Krista veľmi úprimne. Celé hodiny strávil a samotke v modlitbe a v čítaní náboženskej literatúry. Píše však aj o tom, čo predchádzalo udalosti, za ktorú dostal 23 rokov väzenia. Píše o detstve v rodine, kde rodičia nemali na deti čas a nahrádzali to peniazmi a vecami. Hoci boli rodičia kresťanmi, vieru nepraktizovali, nedali ho ani pokrstiť ani ho podľa viery nevychovávali. Venovali sa podnikaniu a jediným ich záujmom bolo zarábanie peňazí. Spomína otca, ktorý nerešpektoval ani manželskú vernosť, často bývali u nich hádky a násilné konflikty. Východiskom pre tohto mladého muža sa stala láska k dievčine. Problém sa však vyostril, keď mu rodičia v tomto vzťahu bránili. Výsledkom tejto konfliktnej situácie bolo zavraždenie oboch rodičov. – Tak  skončil život bez Krista, ktorý chcel byť aj životom bez kríža. Pán Boh, našťastie, neprestáva človeka hľadať ani vtedy, keď padne takto hlboko. Vo svojej autobiografii spomína, že človekom, cez ktorého sa stretol s Božou láskou, ktorý mu priblížil Ježiša Krista a kresťanský život, bola známa rehoľná sestra Bernadeta. Po prijatí krstu sa zmenil aj jeho postoj k zločinu i k trestu. S pokorou priznáva a ľutuje svoj čin a trest prijíma dobrovoľne. Vidno to na jeho správaní, s akou ochotou poslúcha dozorcov, ako pomáha spoluväzňom. Kríž zostal aj po prijatí krstu  ale dosal nový význam: stal sa obetou, pokáním, ale i cestou vnútorného dozrievania, stal sa – ako hovorí Ježiš: ľahkým a príjemným bremenom...
Bratia a sestry, viera v Ježiša Krista, úprimná snaha podľa tejto viery žiť , nás môže uchrániť pred mnohými mýlnymi a osudnými krokmi, pred zbytočnými a nezmyselnými krížmi. Nasledovanie Krista nás však privedie aj k mnohým krížom, ktoré – ak mu chceme byť verní – musíme prijať a vziať na svoje plecia. Tiež sa stretneme s krížom, ktorý nám spôsobia ľudia alebo iné okolnosti ako je choroba, nešťastia a pod. Skutočný kríž poznať podľa toho, že  nám je neprijateľný: hoci čo, len nie toto! A predsa, treba sa nám pýtať, či je tento kríž v zhode s Božou vôľou v tom zmysle, že ak chceme byť verní Pánu Bohu nemôžeme inak, než ten kríž prijať. Skutočný kríž zdanlivo ničí náš život, naše predstavy o živote, je namáhavý. Ale ak ho prijímame ako prejav našej poslušnosti a lásky voči Bohu, ako dôsledok našej vernosti Ježišovi Kristovi, môžeme mať plnú dôveru, že nie sme na jeho nesenie sami. Kristus, ktorý sľúbil, že bude s nami po všetky dni až do skončenia sveta, kráča s nami a dáva nám silu, aby sme mohli všetko zvládnuť, čo treba. My dnes slávime povýšenie svätého kríža! To znamená, že Kristov kríž sa ukázal nie ako nástroj zničenia Jeho života, lež ako prostriedok na dosiahnutie plného, večného života, zmŕtvychvstania. Aj naše kríže majú byť nástrojmi cez ktoré sa dostáva Boží život do nás a do nášho sveta.
Pred 35. rokmi nebolo na Slovensku verejne pôsobiaceho biskupa. Prišiel nás svätiť do Bratislavy z Litoměříc kardinál Trochta. Až neskôr som mal možnosť čítať jeho životopis. Vtedy som pochopil, prečo mal vo svojom biskupskom erbe dve tŕňové koruny. Za nacizmu ho zobrali do koncentračného tábora s označením: návrat nežiadúci. V tých hrozných podmienkach si mnohí zúfali a spáchali samovraždu. On vedel, že ako kresťan, napriek všetkému musí znášať až do konca všetko. Jedného dňa sa zdal vyhladovaný a vychudnutý väzeň dozorcovi už zrelý pre krematórium, vytiahol pištol a strelil do neho. Kňaz Trochta padol na zem, dozorca ho kázal nahodiť na okolo idúcu káru s mŕtvymi, ktorých viezli do krematória. Trochta však nebol smrteľne ranený, v krematóriu sa prebral, jednému z mŕtvych odtrhol rukáv a obviazal si ranu a odplazil sa do táborovej nemocnice. Tam mu lekári zachránili život a potom sa vrátil medzi ostatných do koncentráku. Bolo ešte mnoho ťažkých situácií, ktoré musel prežiť, ale predsa sa dočkal oslobodenia. Stal sa biskupom. Nastúpili komunisti. Žiadali od neho spoluprácu. Keď to odmietol, bol odsúdený na dlhé roky väzenia. Čo tam musel prežiť, to vyjadril stručnou vetou: Čo som si vytrpel v koncentráku, to nebolo nič v porovnaní s tým, čo som musel pretrpieť v komunistických väzeniach. A znovu sa dožil oslobodenia. Pracoval v Prahe ako údržbár. Až  v 1968 mohol nastúpiť do služby biskupa .Po tom všetkom čo pretrpel, bol vyrovnaný a mal zmysel pre humor. Keď sa s nami lúčil, povedal: „Modlite sa za mňa, aby som sa polepšil, lebo mi už toho veľa nezostáva“. O dva roky zomrel. Na jeho pohrebe hovoril kardinál Karol Wojtyla, neskorší pápež Ján Pavol II. o kardinálovi Trochtovi, ako o mučeníkovi.
Na prvom mieste u kresťana nie je kríž – ale Kristus. Za ním chceme kráčať i vtedy, keď sa nám postaví do cesty kríž. Nevyhnúť sa krížu, neutiecť pred ním, ale s Kristom a podľa Jeho príkladu ho zvládať – to je cesta, ktorá vedie k víťazstvu – v tomto i v budúcom svete. Nech nám je Kristov víťazný kríž každý deň povzbudením, aby sme ho statočne prijímali a niesli dokedy to je Božia vôľa.

Autor: Dr. Tibor Ujlacký - Dátum: 15.09.2007

Skočiť na hlavné menu


Skočiť na hlavné menu